Od vynájdenia kníhtlače Gutenbergom bol vznik nových médií vždy sprevádzaný rozruchom a pozornosťou. Mnohí ich ospevovali, niektorí zas označovali za nástroje diablov a zatracovali. Hlavne v dvadsiatom storočí ale vznikla nová komunita ľudí - ľudí, ktorých médiá začali zaujímať nielen z pohľadu konzumentov, ale aj ich fungovania, pozadia, podstaty. Od komercializácie a prvého výrazného rozšírenia Internetu medzi jednotlivcov a verejné inštitúcie od roku 1990 prešlo viac než desať rokov. V týchto desiatich rokoch sa na celom svete popísali kvantá informácií o internete, jeho fungovaní, možnostiach a vplyve a dopadoch na ľudskú činnosť. Od doby, keď bol internet braný ako výstrelok a zaoberala sa ním hlavne technologická komunita v jeho pozadí a progresívnejší žurnalisti, sme sa dnes dostali k stavu, keď je internet nielen svetovo populárny a používaný miliónmi ľudí po svete, ale bližšie sa internetu začala venovať aj vedecká a akademická obec. Na univerzitách vznikajú nové obory zaoberajúce sa iba internetom, pričom ho môžu skúmať z rôznych uhlov pohľadu a v rôznych kombináciách s inými (často práve humanitnými) vedami. Existuje sociológia internetu, psychológia internetu a nezaostávajú ani politické vedy, pre ktoré je internet tiež stredobodom výskumu.

Počas histórie telegraf, prenos hlasu, rádio a televízia vždy znamenali ďalší významný prínos v prenose informácií z miesta na miesto. Zároveň urýchľovali samotný prenos a neustále zvyšovali vzdialenosť, ktorú určitá informácia mohla prekonať. Tieto médiá mali jasný vplyv na verejnosť jednotlivých krajín, tlač novín zohrala svoju úlohu v prípade vyhlásenia nezávislosti Spojených štátov amerických. Internet ale nielen prekonal vzdialenosti, ale umožnil komunikovať aj úplne neznámym ľuďom, ktorí sa nachádzajú na rôznych miestach vzdialených od seba tisíce kilometrov a zastávajú rovnaký pohľad na svet. Internet priniesol komunikáciu od mnohých k mnohým ako protiklad dovtedy prísne hierarchizovanej komunikácie od jedného k mnohým. Má ale internet aj demokratizačnú funkciu? Internet uľahčuje komunikáciu medzi jednotlivcami a skupinami po celom svete. Avšak možnosť komunikácie neznamená automaticky aj demokratizáciu, aj keď slobodná komunikácia môže prispieť k prechodu od autoritárskeho režimu k demokracii.

Ako vplýva internet na politické systémy? Ponúka vysokú dostupnosť informácií za zanedbateľné ceny, umožňuje rýchlu komunikáciu - pôsobí ako faktor demokratizácie pôvodne autoritárskych štátov? Závislosť medzi fungovaním ekonomiky a stupňom demokracie politických systémov bola potvrdená, potvrdí sa podobná závislosť aj v prípade internetu? Mnohí sa počas uplynulých rokov pozerali na internet s optimizmom a očakávali, že práve internet spasí ľudí v nedemokratických krajinách. Zatiaľ sa tak nestalo, aj keď sa dá nájsť niekoľko desiatok úspešných prípadov, kde internet zohral významnú úlohu pri páde alebo rozklade totalitného režimu. Za cieľ mojej práce som si stanovil dať odpoveď na otázku, či internet vplýva na demokratizáciu politických systémov. Zároveň sa pokúsim zistiť, aké podmienky musia byť splnené, aby internet pôsobil ako faktor ovplyvňujúci prechod k demokracii.

Pod demokratizáciou rozumiem posun od nedemokratického (autoritárskeho) režimu (prípadne režimu s garantovaním obmedzených politických slobôd) k liberálnej demokracii západného typu. Internet v mojej práci je zúžený na dve dnes najviac využívané služby - World Wide Web (WWW) alebo webstránky a elektronickú poštu (email). Ako najviac využívané služby spadajúce pod internet rozumiem fakt, že tieto dve služby sú najviac rozšírené medzi verejnosťou a jednotlivci ich najviac používajú počas svojho prístupu na internet. Samozrejme, existuje množstvo ďalších protokolov a služieb, ktoré môžu byť používané na špecifické účely. Tieto som ale do svojej štúdie nezhrnul hlavne kvôli ich obmedzenému použitiu alebo použitiu na špecifické účely. Často sú tieto služby technicky nezávislé od človeka (okrem bežnej administrácie) a komunikujú autonómne bez jeho činnosti.

Prvá časť mojej práce sa zaoberá teoretickým a technickým pozadím internetu. Načrtnem v nej, ako funguje internet a popíšem, prečo je ho ťažké kontrolovať. Vysvetlím metódy, ako môžu disidentské alebo akékoľvek iné skupiny ľudí využívať anonymitu internetu a silu technológií na svoju ochranu. Zároveň sa zameriam aj na opačnú stranu - na možnosti kontroly internetu a metódy, ktoré môžu vlády štátov použiť. Rozoberiem dva druhy metód - reaktívne, ktoré majú reštrikčný charakter a proaktívne, kde sa štát stavia do pozície aktívneho spoluvytvárateľa internetu, napríklad rozširovaním propagandy.

V ďalšej časti bude šesť prípadových štúdií, kde som si vybral krajiny, ktoré sa líšia nielen v stupni zavedenia internetu a prístupom obyvateľstva k nemu, ale aj politickými systémami. Na príklade týchto krajín sa budem snažiť zistiť, či používanie internetu obyvateľmi pomáha pri demokratizácii a aké podmienky musia byť splnené, aby vôbec nejaký vplyv existoval. Krajiny, ktoré som použil ako prípadové štúdie som vyberal na základe existencie a používania internetu a celkovej dostupnosti internetu v krajine. Zároveň som kládol dôraz na široké spektrum politických systémov pohybujúcich sa od totalitných až k demokratickým.[1]

Kuba a Čína predstavujú dva autokratické režimy s určitým rozsahom používania internetu, pričom Kuba leží na jednom extréme pomyselného spektra vybraných krajín. Kuba predstavuje príklad krajiny, v ktorej síce existujú národné počítačové siete pripojené k internetu, avšak vláda prísne kontroluje prístup k internetu a je povolený iba štatisticky zanedbateľnému percentu obyvateľstva. Čína je krajinou, ktorá presadzuje rozširovanie internetu a komercionalizáciu sietí, avšak na druhej strane aplikuje filtrovanie a cenzurovanie obsahu, blokovanie webstránok a iné reakčné metódy. Taktiež razantne postupuje voči akémukoľvek internetovému disentu v krajine a vo viacerých prípadoch udelila za publikovanie nepohodlných informácií na internete tresty smrti.

Mexiko a Srbsko sa dajú považovať za krajiny v transformácii k demokratickému režimu, pričom už bol internet v oboch prípadoch úspešne použitý ako alternatívny zdroj informácií voči vláde. Sú to štáty, v ktorých internet zmenil úroveň politickej kultúry a prispel k demokratizácii. V prípade Mexika to bolo podpísanie zmluvy NAFTA a následné povstanie provincie Chiapas na čele so subcommandante Marcosom, ktorý využíval internet na informovanie zahraničnej verejnosti o stave povstania a zásahoch vlády. V Srbsku tvorí ukážku ako internet pomáha proti totalitnému režimu prípad Rádia B92, ktorému internet pomohol nezávisle objektívne informovať zahraničnú a spätne aj domácu verejnosť o udalostiach v krajine.

Estónsko a Japonsko sú krajiny demokratické, v Estónsku internet postupne prenikol do všetkých vrstiev života a všetky doterajšie vlády ho považovali za výsostne dôležitý nástroj spätnej komunikácie od občanov k vláde, resp. nástroj urýchlenia a zjednodušenia fungovania úradov voči občanovi. Estónsko je príklad európskeho „tigra“ v oblasti telekomunikácií, počítačov a internetu. Za desať rokov sa Estónsku podarilo pokročiť míľovými krokmi na poli internetizácie spoločnosti tak, že predbehlo aj mnohé západné krajiny v tejto oblasti. Dnes v Estónsku zavádzajú jednotné čipové identifikačné karty (občianske preukazy), ktoré umožnia jedinečnú identifikáciu každého občana a tým aj jednoduchý a rýchly prístup ku všetkým verejným službám.

Japonsko je považované za demokratickú krajinu, v ktorej však stále pretrvávajú určité tradičné prvky. Je to krajina s „nedemokratickou demokraciou“ (Ishikawa), teda demokraciou so zdedenými tradičnými prvkami - úctou k autorite a určitou hierarchickosťou spoločnosti spojená s nevyjadrovaním (neprejavovaním) názorov na verejnosti. Zároveň tvorí problém tradičné prepojenie vlády a médií a médií a priemyslu, ktoré limituje nezávislosť médií. Noviny a časopisy sú preto často neochotné informovať o rôznych kauzách či náznakoch korupcie. Niektoré médiá v snahe udržať si reklamu, zámerne neinformujú o podozreniach vo firmách. Používanie internetu je v Japonsku rozšírené a technická infraštruktúra je na vysokej úrovni.

2 Prehľad literatúry

O súvislostiach medzi internetom a demokratizáciou bolo napísaných viacero prác. Väčšina z nich sú však iba filozofické eseje, ktoré nie sú podložené dátami alebo prípadovými štúdiami. Jediný výskum na základe štatistík podnikol Christopher Kedzie v roku 1995 – skúmal závislosť demokracie a interkonektivity (výskytu počítačových sietí) vo svete. Jeho práca prispela k objasneniu smeru závislostí medzi demokraciou a internetom a je jediná svojho druhu. Kedzie podrobil získané údaje (rating demokracie a skóre interkonektivity krajiny) viac dimenzionálnej regresívnej analýze, v ktorej sa snažil zistiť kauzálne závislosti medzi faktormi ovplyvňujúcimi demokraciu. Americkí autori Hill a Hughes (rok neuvedený) vo svojej analýze tvrdia, že ľudia v menej demokratických krajinách budú používať internetové diskusné skupiny (newsgroups) ako bezpečnú formu politickej diskusie alebo protestu. Ďalej očakávajú, že emigranti z týchto krajín budú v newsgroups diskutovať otvorenejšie, ako keby žili v danej krajine. Ich prácu som nepoužil, pretože neobsahuje všetky mnou skúmané krajiny a zároveň používa relatívne staré dáta - newsgroups sú dnes takmer nepoužívanou službou internetu. Na prehľad stavu informačných technológií, počte užívateľov a penetrácie internetu som preskúmal dáta získané zo zdrojov Svetovej banky. V práci sú použité na ukážku rozdielov v stupni rozvoja a penetrácie internetu medzi uvedenými krajinami. Boas a Kalathil (2001) analyzujú stav internetu v totalitných krajinách na príklade Kuby a Číny. Kuba aj Čína sú príkladmi rôznych prístupov totalitných krajín k internetu. Na Kube internet nie je filtrovaný, avšak prístup k nemu je obmedzený na úzku skupinu ľudí. Na druhej strane Čína rozširuje internet medzi bežných ľudí (hlavne v mestách), avšak kladie dôraz na filtrovanie a cenzúru materiálov, ako aj nabádanie k autocenzúre. Samostatná práca Boasa pojednáva o stave internetu na Kube. Ako príklad špecifickosti Kuby uvádza, že je jedinou krajina na svete, ktorá sa síce snaží zlepšovať technológie a internet je otvorený smerom von aj dnu, na druhej strane vláda extrémne obmedzuje prístup k internetu, pričom prístup je osobitne schvaľovaný. Cullen a Choy (1999) sa vo svojej práci podrobne venujú histórii vzniku internetu v Číne, čo bolo sprevádzané postupným vznikom orgánov zodpovedných za kontrolu internetu. Zároveň uvádzajú presné obmedzenia a nariadenia, ktoré regulujú nielen poskytovateľov internetu, ale aj ich užívateľov. Kalathil (2002) a Peters (2002) sa vo svojich esejách zaoberajú čínskymi médiami a obmedzeniami, ktoré ohraničujú ich činnosť. Veran Matic (1999), ktorý sa priamo zúčastňoval diania v Rádiu B92, popisuje celý priebeh udalostí dotýkajúcich sa Rádia B92 od začiatku vojny v bývalej Juhoslávii až po vojnu v Kosove. Rádio B92 slúžilo ako jediný nezávislý informačný zdroj v rámci Srbska a poskytovalo informácie domácej verejnosti a aj zahraničným žurnalistom. Internet pre Rádio B92 znamenal nástroj, pomocou ktorého mohlo pokračovať vysielanie rádia aj po vládnom zákaze a vypnutí vysielačov. Zároveň internet slúžil aj na spätnú komunikáciu smerom do Rádia B92, ktoré si dokázalo vytvoriť sieť prispievateľov po celej krajine, ktorý cez telefónnu linku posielali emailom správy do redakcie priamo z centra diania. O prípade Rádia B92 a faktoch, ako internet pomohol demokracii v Srbsku informujú vo svojich článkoch aj Vostinic (2002) a Pantic (1997). Cleaver (1998) vo svojej štúdii rozoberá historické udalosti a podmienky, ktoré viedli k povstaniu zapatistickej armády v provincii Chiapas. Zároveň opisuje, ako bol internet využitý v tomto prípade na oboznamovanie domácej a zahraničnej verejnosti s konfliktom medzi mexickou armádou a Zapatistami počas informačnej blokády zo strany mainstreamových médií v Mexiku aj v zahraničí. Internet tiež slúžil ako nástroj komunikácie medzi jednotlivými skupinami solidarizujúcimi s ľuďmi z Chiapas a hnutím odporu proti vojenskému potlačeniu povstania Zapatistov. Ronfeldt a Martínez (1997) vo svojej spoločnej práci analyzujú dopad internetu na situáciu v Mexiku počas povstania v provincii Chiapas a predikujú podobné kyberakcie vedené cez internet v budúcnosti. Sagakuchi (1997) a Delamar (2002) sa zaoberajú históriou a rozvojom internetu v Japonsku. Ishikawa (rok neuvedený) rozoberá japonskú formu demokracie, ktorú označuje ako nedemokratický model demokracie. Za hlavné dôvody nedemokratickosti považuje tradičnú kultúru a mentalitu a ich vplyv na politiku. Zdôrazňovaná je úcta a podriadenosť autorite, nepodporuje sa vyjadrovanie vlastného názoru. V práci ukazuje na troch praktických príkladoch snahu o zmenu tohto stavu smerom k liberálnej demokracii. Ako prostriedok bol zvolený internet a diskusné fóra, kde sa občania jednotlivých častí krajiny môžu vyjadrovať k aktuálnym otázkam, návrhom zákonov a podobne. Wong a Mak (rok neuvedený) analyzujú prepojenie médií s vládou a ekonomickými kruhmi a autocenzúru japonských médií. Estónska správa o stave informačných technológií z roku 2001 prináša ucelený pohľad na súčasnú situáciu internetu v Estónsku. Dôkladne opisuje všetky projekty, ktoré sa realizujú alebo sú v štádiu príprav. Tiež naznačuje ďalšie možné trendy rozvoja internetu a verejných služieb poskytovaných cez internet v tejto krajine. Abbate (2000) píše o histórii internetu v Estónsku a o vládnych investíciách do informačných technológií na školách a o vzniku verejných internetových prístupových bodov.

3 Teoretické vymedzenie

Existujú dva prístupy, ktoré sa snažia vysvetliť pôsobenie internetu na súčasnú demokraciu, resp. objasniť možnosti, ako môže internet ovplyvniť demokratizáciu politických systémov. Zároveň Boas a Kalathil uvádzajú vo svojej práci niekoľko možností, keď internet môže vytvárať výzvy pre totalitné režimy vedúce až k ich rozpadu a následnej demokratizácii. (Boas a Kalathil, 2001)

3.1 Radikálny prístup

Utopistický ideál demokracie je priama demokracia, alebo aspoň „silná demokracia“. (Barber in Ferdinand, 2000, s.37) Termín „silná demokracia“ znamená priblíženie sa k ideálu aténskej demokracie cez verejné zhromaždenia, kde by občania pravidelne diskutovali a rozhodovali o verejnej politike. Priamy kontakt bol dlhodobo neefektívnou metódou hlavne s rastom počtu obyvateľov, avšak s nástupom internetu je aj táto možnosť realizovateľná. Podľa Ferdinanda by takáto nová forma demokracie vyžadovala zmenu existujúcej politiky a návrat k referendovej demokracii, keď by každý občan mohol hlasovať o významných otázkach. Takáto forma priamej demokracie cez internet by sa mohla približovať referendovému systému vo Švajčiarsku - „priama demokracia môže byť vnímaná ako logický spôsob modernizácie existujúcich režimov.“ (Budge in Ferdinand, 2000, s.6) Podľa Budgea tiež v dvadsiatom storočí prišlo v Západnej Európe k rapídnemu rozšíreniu a zlepšeniu vzdelávania, čo zahŕňa zvýšenie politickej kvalifikácie občanov, ktorí sa môžu zodpovednejšie rozhodovať v prípade verejných otázok.

3.2 Umiernený prístup

Zástancovia umierneného prístupu vnímajú internet ako nástroj na posilnenie aktuálnej formy demokracie, pričom v ňom vidia spôsob, ako zvýšiť efektivitu systémov rozhodovania v štáte (efektívny systém je taký, ktorý umožňuje občanom rýchlejšie, jednoduchšie vstupovať do rozhodovacích procesov, pričom je zachovaný princíp univerzálnosti prístupu). Internet ako určitú formu zvýšenia efektivity existujúcej formy demokracie obhajuje Ester Dyson. V utopistickom ideále priamej alebo silnej demokracie prevláda pravidlo väčšiny, ktoré potláča menšinové názory do úzadia, dochádza k ich sústavnej ignorácii. Väčšina tak vytvára akúsi diktatúru, o čom píše Sartori: „Referendová demokracia je štruktúra, ktorá maximalizuje konflikt, a stelesňuje nielen dokonalú, ale aj najneinteligentnejšiu (pretože celkom mechanickú) systematickú 'tyraniu väčšiny'.“ (Sartori, 1993, s. 118) Dyson hovorí: „Myslím si, že predstava priamej demokracie nie je veľmi dobrá myšlienka. Svet je príliš zložitý na to, aby sa každý stal expertom na daňovú politiku, na stavebnú politiku, na stanovovanie miezd. Napriek tomu, že informačné technológie to umožňujú, nemyslím si, že je to dobrá myšlienka.“ (Záznam diskusie s Esther Dyson, 1999) Chápanie internetovej demokracie ako podporného bodu liberálnej demokracie je podľa nej myšlienka, ktorá je efektívnejšia a zároveň rešpektujúca práva menšín. Takéto ponímanie internetovej demokracie znamená sprehľadňovanie procesov vládnutia, zvýšenie informovanosti občanov a v neposlednom rade posilňovanie občianskej spoločnosti. Internet v takejto perspektíve slúži ako nástroj informovanosti a zároveň zvýšenej participácie občanov na politických procesoch v rámci štátu.

3.3 Internet ako výzva totalitným režimom

Pre totalitné režimy predstavuje internet najväčšie nebezpečenstvo v prípade verejnosti, občianskej spoločnosti, ekonomiky a medzinárodnej komunity. (Boas a Kalathil, 2001) V ďalšej perspektíve je internet vnímaný ako alternatíva tradičným médiám, resp. internet vytvára možnosti pre alternatívne zdroje informácií.

3.3.1 Verejnosť

Verejný prístup k informačným technológiám vrátane internetu môže vytvoriť demonštračný efekt, keďže vystavenie verejnosti myšlienkam zvonka môže priniesť revolúciu rastúcich očakávaní a prípadne aj zvrhnúť autoritársky režim. Internet v tomto prípade slúži popri rozhlase a televízii ako ďalší kanál, cez ktorý sa dajú získať informácie. V prípade internetu môže nastať myšlienkový pluralizmus a graduálna liberalizácia verejnej sféry. Avšak podmienkou je, aby internet nebol regulovaný, prípadne bol obmedzený iba na báze demokratických požiadaviek komunity (napr. zákaz fašistických stránok vo Francúzsku a Nemecku).

3.3.2 Občianska spoločnosť

Mimovládne organizácie spoluvytvárajúce občiansku spoločnosť môžu využívať internet na podporu svojich aktivít publikovaním informácií, ktoré sústavne podkopávajú legitimitu autoritárskeho režimu. Internet umožňuje a výrazne uľahčuje publikovanie takýchto informácií, pretože je obtiažne ho cenzurovať, filtrovať alebo inak obmedzovať. Podrobnejšie sa týmto otázkam venujem vo svojej práci v časti Prečo je ťažké kontrolovať internet?.

3.3.3 Ekonomika

Internet zároveň vytvára pracovné miesta v súkromnej sfére rozvíjajúcich sa ekonomík a môže viesť až k vzniku novej domácej manažérskej elity. Takýto príklad možno nájsť v Číne, kde sa komunistická strana snaží získať profesionálov z oblasti informačných technológií do svojich radov. Títo ľudia ale nie sú nijak postihovaní, ak odmietnu podpísať prihlášku. Internetová ekonomika môže podporovať stabilizáciu strednej vrstvy, a tým tiež prispievať k zvýšeným nárokom a požiadavkám na legitimitu režimu nedemokratickej krajiny.

3.3.4 Alternatívne informácie

Tradičné médiá často prezentujú iba jeden pohľad na problém, čo súvisí z ich prepojením na politické kruhy a ekonomické kruhy. Často sú takéto médiá závislé od ekonomických kruhov a ich financií v prípade reklamy. Naopak prepojenia s politickými kruhmi často ovplyvňujú ich pohľad na jednotlivé kauzy alebo škandály. Internet narúša tradičné médiá tým, že umožňuje voľne prezentovať názory jednotlivca. Odpadajú všetky problémy spojené so vstupom na trh v prípade tradičných médií - regulácia, cena vstupu na trh, reklama a finančné zdroje, náklad a dosah na čitateľov. Naopak v prípade internetu si každý môže vytvoriť vlastné stránky, zaregistrovať doménu a zaplatiť hosting stránok, čo znamená minimálne náklady vo výške maximálne niekoľko sto korún ročne. Zároveň neexistuje preferencia tradičných médií pri vyhľadávaní alebo iných zdrojoch, a preto majú šancu byť navštevovanými aj malé nezávislé médiá. Internet poskytuje možnosť presadiť sa aj malým médiám, a teda rovnosť alternatívnych zdrojov informácií s mainstreamovými.

3.3.5 Medzinárodná komunita

Medzinárodná komunita (medzinárodné mimovládne organizácie, médiá, vlády cudzích štátov a iní zahraniční aktéri) sa často zapája a pokúša sa ovplyvňovať proces demokratizácie autoritárskeho režimu. Práve vlády demokratických štátov sú významným prvkom v procese kladenia zvýšených požiadaviek na totalitné režimy cez rôzne formy politického, ekonomického, prípadne vojenského nátlaku. Internet často hrá významnú úlohu v týchto aktivitách a tvorí alternatívny prostriedok komunikácie s disidentskými skupinami. Disidentské skupiny môžu využívať na komunikáciu so zahraničnými organizáciami monitorujúcimi dodržiavanie ľudských práv email. Alternatívne zdroje komunikácie v podobe elektronickej pošty, ktoré sa nedajú tak jednoducho sledovať ako v prípade ostatných typov technológií (telefón, fax a prípadné odpočúvanie), sú ďalším nástrojom pre demokratizáciu krajín. Jednotlivci, ale aj organizácie sú schopní pomocou internetu vyvíjať nátlak na vlády nedemokratických krajín, a to niekoľkými spôsobmi. Mimovládne organizácie môžu komunikovať emailom s disidentskými skupinami, a tak dostávať informácie o situácii v krajine z nezávislých zdrojov. Zároveň sú schopné komunikovať tieto informácie svojim členom a cez nich ďalej vo forme snowballing efektu na celú verejnosť. Občania postupne vytvárajú tlak na svojich politických zástupcov, ktorí sú nútení pristúpiť napríklad ku kritike dodržiavania ľudských práv v danej krajine alebo neskôr zhoršeniu vzájomných vzťahov, až k extrémnym prípadom ako je zavedenie sankcií alebo embarga na dovoz a vývoz výrobkov. Týmto spôsobom medzinárodná komunita spolu s ekonomickými sankciami môže priamo ovplyvniť stabilitu totalitnej krajiny alebo viesť až k destabilizácii nedemokratického režimu.

4 Prečo je ťažké kontrolovať internet?

Internet bol vyvinutý pre komunikačné potreby americkej armády a bol od začiatku koncipovaný tak, aby neexistoval centrálny bod. Na tento fakt narážajú aj snahy o prípadnú kontrolu internetu, keďže každý človek sa môže pripojiť na internet nezávisle, v prípade ak má k dispozícii potrebnú technológiu. Zároveň anonymita, šifrovanie a ďalšie nástroje na „ukrývanie“ miesta pripojenia sťažujú prípadnú lokalizáciu užívateľa. V tejto časti sa budem zaoberať technologickým pozadím internetu a metódami, ktoré môžu zaistiť slobodu komunikácie aj v nedemokratických štátoch.

4.1 Neexistencia centrálneho bodu

Internet je postavený na technológii, ktorá je autonómna a vychádza z podmienky danej Ministerstvom obrany USA, aby takáto sieť dokázala prežiť termonukleárny útok. Internet teda nemá centrálny bod, do ktorého sa informácie prijímajú, v ktorom sa triedia a potom ďalej odosielajú na miesto určenia. Je to sieť založená na princípe vzájomného prepojenia neurčeného množstva počítačov (teoreticky neobmedzeného), ktoré navzájom spolu komunikujú a vymieňajú si údaje pomocou internetového protokolu TCP/IP[2]. Určité počítače môžu tvoriť vzájomné uzly, cez ktoré plynie zvýšené množstvo dát (napr. internetoví provideri), avšak ľubovoľný počítač môže byť pripojený k ďalšiemu ľubovoľne vybranému počítaču bez akejkoľvek zmeny funkčnosti siete.

Protokol TCP/IP, ktorý sa začal používať v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, funguje na princípe výmeny paketov[3]. Všetky dáta na internete sú pri prenose rozdelené na určité konečné množstvo paketov, ktoré sa nezávisle od seba rozosielajú a na mieste príjemcu opäť skladajú v poradí, akom boli pôvodne odoslané. Táto technológia zaručuje, že aj pri znefunkčnení jednej cesty, sú pakety schopné vyhľadať ďalšiu funkčnú cestu, cez ktorú môžu byť na miesto určenia doručené. Môže sa dokonca stať, že pakety jedného celku poputujú na miesto určenia rôznymi trasami.

V realite to znamená, že pri vypnutí jedného počítača alebo odpojení linky, ktoré boli pripojené na internet, existuje mnoho ďalších ciest, cez ktoré môžu byť už raz poslané informácie (ale zatiaľ nedoručené) skladajúce sa z množstva paketov, postupne doručené do cieľa. Rovnako táto technológia funguje v prípade zahltenia alebo blokovania určitej cesty.

V prípade odpojenia alebo vypnutia jediného internetového poskytovateľa v krajine, existujú ďalšie možnosti pripojenia sa na internet. Telefónny systém v danej krajine poskytuje najrýchlejšiu náhradu v prípade blokovania alebo odpojenia konkrétneho spojenia. Žiadna krajina nie je schopná ani ochotná blokovať celý telefónny systém, pretože by to znefunkčnilo často práve komunikáciu medzi štátnymi zložkami. Telefonické alebo faxové pripojenie je aj jedným z prostriedkov rebroadcastingu popísaného nižšie. V prípade existencie mobilnej siete je ju možné použiť ako náhradu pevných telefónnych liniek. Nedávno vzniknutá sieťová technológia založená na báze prenosu paketov vzduchom na mikrovlných frekvenciách je ďalšou možnosťou. Táto metóda vyžaduje iba vlastníctvo bezdrôtovej karty, ktorej signál sa dá vyviesť na externú anténu. Funkčnú anténu je možno zostrojiť doma za náklady v hodnote 200 Sk a dosahom okolo štyroch kilometrov. Využitie mikrovlného pripojenia je alternatívne možné iba v prihraničných oblastiach, v ktorých je vidieť na najbližšie mesto v susednom štáte.

Technická architektúra internetu umožňuje odrezanie všetkých liniek spojenia zo svetom a posunutie internetu do polohy samostatnej národnej siete (extranetu). V realite by ale bol takýto scenár veľmi ťažko realizovateľný už len kvôli existencii alternatívnych technológií pripojenia a prenosu dát. Ak teda vláda nedemokratickej krajiny nekontroluje/neobmedzuje aj technické vybavenie jednotlivcov a inštitúcií, je takýto krok priam nemožný.

4.2 Zrkadlenie (Mirroring)

Zrkadlenie je ďalším faktorom, prečo je internet ťažko kontrolovateľný. Metóda zrkadlenia funguje na princípe replikovania (duplikovania) dát uložených na jednom serveri[4]. Takéto replikovanie môže byť manuálne alebo automatické, avšak v praxi je takmer vždy predprogramované. Pri automatickom zrkadlení sú zrkadliace počítače nastavené tak, aby sa v určitom pravidelnom intervale (napr. raz za 12 hodín) pripojili na zdrojový počítač (server s webstránkami) a okopírovali z neho všetky dáta na ňom uložené v danom čase.

Týmto spôsobom sa dá vyhnúť situácii, aby napríklad pri odpojení počítača s disidentskou webstránkou v nedemokratickej krajine dáta z internetu nenávratne zmizli. Zrkadliace servery môžu byť fyzicky umiestnené na akomkoľvek mieste sveta a existovať nezávisle na pôvodnom počítači. V prípade odpojenia zdrojového počítača budú na zrkadliacich serveroch zachované naposledy uložené dáta.

4.3 Rebroadcasting [5]

Metóda rebroadcastingu je založená na princípe odoslania informácie akoukoľvek cestou (môže to byť email) von do demokratickej krajiny, z ktorej budú obdržané informácie vysielané späť do (nedemokratickej) krajiny pôvodu. Spôsob spätného vysielania už nemusí vôbec súvisieť s internetom, ale môže ho plniť napríklad prenos na rádiových alebo televíznych vlnách, v prípade informačnej blokády krajiny zvnútra, aj zhadzovanie letákov s vytlačeným textom pôvodnej informácie.

4.4 Množstvo dát, komunikácia

Na internete je dnes prenášané obrovské množstvo dát. Ak sa zoberú iba všetky počítače ležiace v určitom časovom momente v jednej nedemokratickej krajine, nie je možné nijakým spôsobom analyzovať všetky prenesené dáta v reálnom čase. Mechanizmy, ktoré existujú, fungujú väčšinou na báze odchytávania a analýzy určitých slovných spojení (bomba, drogy...), avšak možnosť výskytu týchto slov je veľmi vysoká aj v bežných ničím nezaujímavých emailoch/komunikácii. Preto sú aj takéto mechanizmy špeciálne nasadzované na určité obmedzené množstvo počítačov alebo sietí.

Zároveň je veľmi jednoduché šíriť informácie hromadne viacerými spôsobmi. Prvým môže byť umiestnenie webstránok na serveroch po celom svete (napríklad aj servery ležiace v demokratickej krajine) alebo rozosielanie emailov na vopred určené emailové adresy (humanitárne organizácie, mimovládne organizácie zaoberajúce sa ochranou ľudských práv).

4.5 Anonymita

Anonymita je často sociálne osožná a počas histórie tvorila možnosť, ako zachovať slobody prejavu a otvoreného politického diskurzu. Anonymita jednotlivca v spoločnosti môže byť pre komunitu prínosom, na druhej strane dokáže byť aj škodlivá. Prínosom v prípade, keď anonym zavolá na políciu a oznámi informácie o pripravovanom zločine. Škodlivosť anonymity sa zakladá na premise, že niekto jedná nečestne (dokonca až ilegálne), napríklad s úmyslami obohatiť sa. Anonymitu teda môžu využívať čestní ľudia a tiež zločinci. Každý z nich má pre zahaľovanie sa rúškom anonymity iné pohnútky a iné ciele. „Môžem mať dobrý nápad, ktorý by ste nevzali v úvahu, ak by ste vedeli moje meno. Alebo môžem mať strach pred pomstou, ak by bola odhalená moja identita. Anonymita je teda dobrá, pretože podporuje rôznosť slobody prejavu.“ (Anonym in Akdeniz, 2002)

Na internete existuje možnosť anonymne vystupovať na diskusných fórach, prispievať na webstránky, zapojiť sa do emailovej konferencie. Táto anonymita je ale iba zdanlivá, keďže všetka činnosť užívateľa je zaznamenávaná na základe takzvanej adresy internetového protokolu (IP adresy). Voľná IP adresa je prideľovaná užívateľovi poskytovateľom internetového pripojenia po prihlásení sa v prípade telefónnej linky, v prípade stáleho pripojenia na internet je aj užívateľova IP adresa stále rovnaká. Každý pohyb na sieti je teda možné sledovať po zistení užívateľov IP adresy. Na zistenie IP adresy a ďalšie činnosti existuje množstvo sieťových programov. Anonymita je teda naozaj iba zdanlivá.

4.6 Anonymizéry a proxy servery

Skutočnú anonymitu je možné docieliť používaním tzv. anonymizérov alebo online nástrojov, ktoré umožňujú skryť identitu užívateľa za IP adresu ukazujúcu na aktuálne používaný anonymizér. Anonymizačné služby sú poskytované komerčne za finančný obnos a zadarmo na špeciálnych (väčšinou hackerských) serveroch, ktorých tvorcovia často veria v myšlienky anarchie, libertarianizmus alebo iného špecifického smeru. Úlohu anonymizérov poskytujú aj voľne dostupné proxy servery. Proxy server je sprostredkovateľský server, cez ktorý je užívateľovo pripojenie sprostredkované. Slúži teda ako brána medzi užívateľom a internetom. Takéto brány (firewalls) sú často používané na zaistenie bezpečnosti vnútornej siete pred útokmi zvonka alebo na presmerovanie viacerých počítačov a ich pripojenie na internet. Zoznamy otvorených proxy serverov sa nachádzajú na rôznych webstránkach. Ak si užívateľ vo svojom internetovom prehliadači nastaví určitý proxy server, všetky miesta, ktoré neskôr navštívi majú zaznamenanú iba IP adresu proxy servera. Pokročilejšie metódy umožňujú dokonca pospájať viac anonymizérov a proxy serverov do jednej reťaze, takže lokalizovať konkrétneho užívateľa používajúceho takéto metódy je extrémne zložité. Ak si uvedomíme, že anonymizéry a proxy servery sa môžu nachádzať v rôznych krajinách a spravujú ju ich ľudia s odlišným pohľadom na svet, tak je zistenie identity často priam nemožné.

Opísané metódy môžu často pomôcť disidentom a internetovým aktivistom žijúcim v nedemokratických štátoch prekonať filtrovanie obsahu alebo sledovanie systémov vládou či tajnou políciou, a tým im umožniť efektívne šírenie prodemokratických myšlienok.

Najznámejší anonymizér sídli na adrese www.anonymizer.com. Kedysi fungoval bezplatne, dnes poskytuje tri úrovne anonymného surfovania po internete, v závislosti od výšky platby za služby. Základná úroveň je poskytovaná stále zdarma, avšak zaručuje iba obmedzenú funkcionalitu. „V roku 1999 umožnil Projekt Kosovo [na anonymizer.com] jednotlivcom hlásiť podmienky a porušovanie ľudských práv bez strachu z vládnej odplaty.“ (Akdeniz)

4.7 Anonymné re-mailery

Re-mailery sú servery elektronickej pošty, ktoré slúžia na jej rozosielanie. Klasická emailová schránka má pridelený svoj server na odosielanie elektronickej pošty. Re-mailery fungujú na princípe posúvania alebo preposielania elektronickej pošty na určenú adresu. Podobne ako v prípade proxy serverov, užívateľ si vo svojom emailovom programe nastaví re-mailer ako odosielací server. Všetky odoslané emaily budú odteraz posielané cez určený re-mailer. Tento re-mailer sa správa ako štandardný mailový server. Rozdiel je v skutočnosti, že zatiaľ čo prednastavený mailserver pri odosielaní pošty pripojí ku každému emailu hlavičky určujúce server, identitu užívateľa a jedinečné číslo emailu, anonymný re-mailer všetky hlavičky odstráni a pripojí iba tie vopred určené (rôzne falošné adresy alebo adresy existujúcich poštových serverov), ktoré slúžia na zaistenia anonymity a maskovanie identity užívateľa. Zároveň je aj v tomto prípade možné vytvárať reťaze anonymných re-mailerov, cez ktoré sa bude veľmi ťažko stopovať odosielateľ pôvodného emailu. V kombinácii so šifrovaním popísaným nižšie je takáto technika schopná zabezpečiť dokonalú anonymitu.

Jedným z najznámejších re-mailerov bol fínsky anon.penet.fi, ktorý fungoval do augusta 1996. Jeho služby využívali Amnesty International, Samaritáni a mnoho ďalších organizácií a jednotlivcov.

4.8 Šifrovanie (Kryptovanie)

Kryptovanie predstavuje možnosť ako anonymne vystupovať a bezpečne komunikovať. Dnes používané a voľne stiahnuteľné kryptovacie technológie väčšinou pracujú na princípe existencie dvoch kľúčov. „Kryptológia je veda bezpečného prenosu a uloženia informácie jej transformáciou do šifrovanej (kryptovanej) formy, ktorá nemôže byť prečítaná treťou stranou.“ (Ascom in Prothero, 1996) Pôvodne boli šifrovacie metódy používané hlavne pre vojenské a vládne účely, postupne sa ale kryptovanie rozšírilo a začalo používať najprv v obchodnej sfére a neskôr aj jednotlivcami. Podmienkou spoľahlivej a dôveryhodnej kryptografie je totiž vznik a rozšírenie lacných a výkonných počítačov do všetkých oblastí ľudského života.

Existujú dve základné možnosti šifrovania informácie. Prvá je založená na jednom šifrovacom kľúči, ktorý sa používa na zašifrovanie aj dešifrovanie informácie. Vytvorenie dlhšieho šifrovacieho kľúča nezvyšuje náročnosť zašifrovania, avšak predlžuje a sťažuje možnosť uhádnutia alebo odhalenia šifry. Problém nastáva v tom, že obidve strany musia vlastniť kľúč k šifre, čím vzniká nový problém - ako bezpečne dopraviť kópiu kľúča od odosielateľa k adresátovi. Zároveň sa vynára ďalšia (a závažnejšia) otázka - ako bezpečne komunikovať s niekým, koho ste ešte osobne nestretli?

V sedemdesiatych rokoch došlo k významnému rozvoju kryptografie a vynálezu kryptografie verejného kľúča. Pri používaní tejto metódy človek voľne distribuuje verejný kľúč, pomocou ktorého môže byť správa zašifrovania, avšak súkromný kľúč je držaný v tajnosti. Iba majiteľ súkromného kľúča dokáže dešifrovať správy zašifrované s verejným kľúčom. Zároveň je vyriešený problém autenticity informácie. Majiteľ súkromného kľúča môže zašifrovaním pomocou súkromného kľúča potvrdiť, že odkaz bol poslaný ním osobne. Daná osoba ho potom dešifruje pomocou verejného kľúča.

Dôležité tiež je, že kryptografia verejného kľúča umožňuje zabezpečiť zdroj aj cieľ pred identifikáciou treťou stranou. Jednou z možností je poslať správu cez anonymný poštový server, pričom sa zašifruje adresát verejným kľúčom mailovej služby. Ak by niekto správu sledoval (napr. operátor poštovej služby), dokáže síce zistiť zdroj a cieľ, avšak nedokáže priradiť (spojiť) zdroj k cieľu. Existujú dva potenciálne problémy: „Prvým je, že [šifrovanie pomocou verejného kľúča (PKC)] je neefektívne v porovnaní so šifrovaním pomocou jedného kľúča, pretože technológia šifrovania pomocou verejného kľúča vyžaduje komplexné [matematické] operácie, ako násobenie veľkých čísel. [...] Tento problém môže byť vyriešený použitím šifrovania pomocou verejného kľúča na prenos štandardného kľúča vytvoreného v reálnom čase pre danú komunikáciu a neskôr použitím jedného kľúča.“ (Prothero, 1996) Šifrovací program Pretty Good Privacy (PGP) spomenutý nižšie rieši tento problém použitím hybridného prístupu. Ďalej: „Druhý a fundamentálnejší problém s PKC je, že v skutočnosti nemusí byť bezpečný. Pod PKC sa skrýva dôvera v zvrátiteľné matematickú operácie, „trapdoor functions“, ktoré je omnoho ťažie vykonať v jednom smere ako druhom.“ (Prothero, 1996)

Použitie šifrovacích technológií posilňuje („empowers“) jednotlivca konajúceho eticky, ale aj jednotlivcov konajúcich neeticky (zločinci, mafie). Vlády štátov sa preto snažia o obmedzovanie šifrovania. Šifrovanie je zakázané napríklad v Iráne a Iraku. (Prothero, 1996) Vláda USA zas pristúpila k obmedzeniu exportu šifrovacích technológií. Takýto krok narazil ale na odpor nielen jednotlivcov, ale aj obchodných spoločností. Aj na základe tohto tlaku bol neskôr export šifrovacích technológií do zahraničia povolený a dnes nad ním nemá vláda Spojených štátov žiadnu kontrolu.

Dnes najznámejší a verejne voľne prístupný šifrovací program PGP založený na mechanizme RSA bol vytvorený v júni 1991 Davidom Zimmermanom. PGP software pracuje s technológiou dvoch kľúčov - súkromným a verejným. Ako povedal David Zimmerman: „Spoločnosť môže viac získať ako stratiť zo silného šifrovania, ktoré môže zachrániť životy po celom svete. PGP bolo použité organizáciami obhajujúcimi ľudské práva, hlavne v krajinách ovládaných diktátormi.“ (Reporters Without Borders: Enemies of the Internet, 2002)

Ak by vláda niektorej krajiny dokázala kontrolovať celý traffic[6] idúci dnu a von z danej krajiny je ťažké zistiť, že správa bola poslaná. Analýza trafficu nikdy nemôže byť kompletná, to sa týka hlavne výkonu počítačov, pretože analýza musí prebiehať v reálnom čase a nezaostávať, teda kompletná neselektovaná analýza je nemožná. Zároveň je dnes možné správu zašifrovať tak, že ju doslovne nie je vidieť. Skupina hackerov-aktivistov vystupujúca pod názvom Hacktivismo presadzujúca univerzalitu ľudských práv a slobodu prejavu vytvorila voľne šíriteľný program, ktorý dokáže do ľubovoľného obrázku zašifrovať správu obmedzenej veľkosti. Ak je posielaná správa dlhšia, stačí ju rozdeliť na niekoľko častí a poslať v niekoľkých obrázkoch. Adresát tieto časti potom dešifruje a jednoducho opäť poskladá. Výhoda tohto programu ale spočíva vo fakte, že obrázok so zašifrovanou správou sa vizuálne nedá rozlíšiť od pôvodného obrázka. Obrázky s takto zašifrovanými správami sa dajú umiestniť na internetové stránky alebo poslať emailom. Pomocou spomínaného programu alebo špeciálneho internetového prehliadača Camera/Shy od hackerskej skupiny Hacktivismo sa dajú správy v obrázkoch spätne dešifrovať. (Hacktivismo) V prípade, ak autor správy použije veľmi rozšírený obrázok na zašifrovanie správy, je takmer nemožné rozpoznať ho od ostatných (nepozmenených) obrázkov.

5 Možnosti kontroly internetu

Aj napriek výraznej náročnosti kontroly internetu, existujú nedemokratické režimy, kde sa takáto kontrola viac-menej úspešne darí. Internet je v týchto krajinách vnímaný iba ako ďalšie médium, ktorého je sa potrebné zhostiť a cenzurovať ho. Potenciálne nebezpečenstvo pre takéto režimy internet predstavuje podľa Kalathila a Boasa v niekoľkých oblastiach: verejnosť, občianska spoločnosť, ekonomika a medzinárodná komunita. Verejný prístup k informačným technológiám vrátane internetu môže vytvoriť demonštračný efekt, keďže vystavenie verejnosti myšlienkam zvonka môže priniesť revolúciu rastúcich očakávaní a prípadne aj zvrhnúť autoritársky režim. V prípade internetu môže nastať myšlienkový pluralizmus a graduálna liberalizácia verejnej sféry. Mimovládne organizácie spoluvytvárajúce občiansku spoločnosť môžu využívať internet na podporu svojich aktivít publikovaním informácií, ktoré podkopávajú legitimitu autoritárskeho režimu. Internet môže vytvárať pracovné miesta v súkromnej sfére rozvíjajúcich sa ekonomík a viesť až k vzniku novej domácej manažérskej elity. Internetová ekonomika môže podporovať stabilizáciu strednej vrstvy, a tým tiež prispievať k zvýšeným nárokom na režim nedemokratickej krajiny. Medzinárodná komunita (medzinárodné mimovládne organizácie, médiá a iný zahraničný aktéri) sa často zapája a pokúša sa ovplyvňovať proces demokratizácie autoritárskeho režimu. Internet často hrá významnú úlohu v týchto aktivitách a tvorí alternatívny prostriedok komunikácie s disidentskými skupinami.

Nedemokratické režimy môžu použiť v úsilí o kontrolu internetu rôzne reaktívne a proaktívne nástroje. (Boas a Kalathil, 2001) Medzi reaktívne metódy patrí obmedzenie prístupu k internetu, filtrovanie obsahu, monitorovanie správanie sa užívateľov na internete alebo dokonca úplný zákaz internetu. Na druhej strane pri použití proaktívnych stratégií sa takéto krajiny snažia rozšíriť svoj vplyv aj na sféru internetu. Takéto prejavy môžu siahať od kontroly rozvoja internetu až cez šírenie vlastných informácií a propagandy na verejne známych (ale štátom kontrolovaných) stránkach.

„Cez kombináciu reaktívnych a proaktívnych stratégií môže autoritársky režim predchádzať výzvam vzniknutými používaním internetu a dokonca využiť internet na zväčšenie svojho dosahu a autority.“ (Boas a Kalathil, 2001)

5.1 Reaktívne metódy

Reaktívne nástroje na kontrolu internetu sú vo svojej podstate reštriktívne a tvoria akúsi predĺženú ruku tajnej polície. Použitie moderných technológií neuveriteľne uľahčuje zhromažďovanie dát a ich neskoršiu analýzu.

5.1.1 Zákaz alebo obmedzenie prístupu (Regulácia prístupu)

Nedemokratická krajina môže zabrániť vzniku národných internetových uzlov v krajine obmedzením a kontrolou počítačového vybavenia nachádzajúceho sa krajine, avšak s vysokou pravdepodobnosťou za cenu zabrzdenia ekonomického rastu. Severná Kórea je typickým príkladom krajiny, ktorá je natoľko izolovaná od sveta a jej ekonomika je tak nevýkonná, že o prípadnom zavedení internetu sa nedá uvažovať. Vo väčšine krajín na celom svete ale aspoň k obmedzenému rozvoju internetu postupne prišlo, aj keď mohol nastať prípad obmedzenia prístupu širšej verejnosti k internetu.

Ďalšou možnosťou je regulovať prístup k existujúcim počítačom pripojeným na internet. Takéto počítače sa môžu nachádzať iba v štátom kontrolovaných (napr. vládnych) inštitúciách. Ľudia pracujúci s takýmito počítačmi sú pokladaní za lojálnych existujúcej vláde a môžu byť opakovane podrobovaní kontrole pri využívaní internetového pripojenia. Medzi krajiny využívajúce metódu obmedzenia prístupu na internet patrí Kuba, ktorou sa budem zaoberať neskôr.

5.1.2 Filtrovanie obsahu a monitoring správania sa užívateľov

Filtrovanie dát môže prebiehať niekoľkými spôsobmi. Najnižšia úroveň je zabudovanie filtračných mechanizmov priamo do užívateľovho softwaru. V takomto prípade môže software zakázať prístup k stránkam určeným inštitúciou zodpovednou za internet. Rovnako môže software filtrovať určité slová v emailoch a odosielať všetky podozrivé správy do centra na analýzu. Avšak takýto štýl filtrovania je neobvyklý, častejšie sa využíva filtrovanie na centrálnej úrovni. Dáta prechádzajú servermi u poskytovateľov internetu, kde sa opäť zachytávajú určité frázy, ktoré môžu byť posielané ďalej na manuálnu analýzu.

Filtrovať je možné aj určité zahraničné stránky, zakázať sa napríklad dá prístup k celej doméne (napr. všetky weby s koncovkou .com a podobne). Takýto prístup je tiež trochu nezvyčajný, keďže by výrazne obmedzil rozsah možných zdrojov informácií (často aj úplne neškodných), resp. by znížil význam využívania internetu. Preto sa využíva skôr cielené filtrovanie, napríklad zahraničných stránok mimovládnych organizácií kritizujúcich stav ľudských práv v nedemokratickej krajine. Rovnako sú takýmto spôsobom filtrované zahraničné denníky a týždenníky. Takéto prípady sa už vyskytli napríklad v Číne, kde sa užívateľovi po zadaní adresy stránok zaoberajúcich sa napr. Tibetom, ukázalo hlásenie, že stránka neexistuje.

V prípade monitorovania správania sa užívateľov pripojených na internet môže ísť napríklad o populárne služby chatov a rôznych diskusných fór. V takýchto diskusných miestnostiach potom existujú poverení administrátori, ktorí sa môžu aktívne zapájať do rozhovorov a zároveň dohliadať na obsah diskusie. Ak by niektorý užívateľ prešiel na nevyhovujúcu (zakázanú) tému, môže administrátor tohto užívateľa najprv verejne upozorniť a neskôr zasiahnuť vylúčením užívateľa z diskusného fóra a zablokovaním jeho ďalšieho prístupu do tejto miestnosti.

Ak hovoríme o monitorovaní užívateľových návštev na webstránkach pri surfovaní na internete, existuje verejne známa a dostupná technológia tzv. cookies. Cookies fungujú na báze uloženia malej informácie zaslanej zo servera (webstránky) na počítač užívateľa, ktorý si danú webstránku prezerá. Cookies boli od začiatku implementované do všetkých prehliadačov a slúžili na identifikáciu užívateľa napríklad pri prihlasovaní sa do heslom chránených služieb. Táto technológia sa dá v internetovom prehliadači zapnúť alebo vypnúť, avšak nie je zložité softwareovou firmou program prednastaviť a tak zakázať ďalšie prípadné vypnutie technológie cookies na príkaz užívateľa. Monitoring správania môže prebiehať nasledovným spôsobom. Anonymný užívateľ príde na stránky vládneho denníka, kde mu je ponúknutý prístup do archívu tohto denníka zadarmo. Jedinou podmienkou je vytvorenie si konta, kde užívateľ počas prihlásenia zadá aj údaje o svojej osobe (meno, adresu atď.). Po odoslaní formulára s osobnými údajmi sú tieto informácie prenesené do centrálnej databázy, kde je k nim priradené unikátne číslo identifikujúce tieto dáta. Na užívateľov počítač je zároveň prenesený cookie, ktorý nesie toto unikátne číslo. Anonymita je ukončená, užívateľ je odteraz známy pod prideleným unikátnym číslom. Užívateľ neskôr príde na diskusné fórum, kde sa prihlási ako anonymný hosť. Avšak tieto stránky sú tiež prepojené s centrálnou databázou, takže užívateľ opätovne stratil svoju anonymitu. Pri akomkoľvek porušení pravidiel cenzurovanej diskusie, si administrátor fóra ľahko zistí údaje o užívateľovi z centrálnej databázy a ten môže byť neskôr lokalizovaný a trestne stíhaný. Samozrejme, je si treba uvedomiť, že užívateľ nemusí prvýkrát zadať pravdivé údaje o svojej osobe. Je otázne, ako v tomto prípade konajú ľudia v nedemokratických krajinách a sociologický výskum v tejto oblasti by bol určite zaujímavý.

5.2 Proaktívne metódy

Ako proaktívne metódy sa označujú nástroje, ktoré môže nedemokratický režim vyvíjať na udržanie si verejnej mienky na svojej strane, prípadne jej ďalšie ovplyvňovanie. Ako už bolo povedané, patrí sem hlavne štátna propaganda na internetových stránkach.

Využívanie internetu ako informačného nástroja môže prebiehať podľa dvoch scenárov. V prvom sa nedemokratický režim zameriava na obyvateľov vlastnej krajiny, vytvorí a spropaguje internetové servery, ktoré sa stanú centrom aktuálnych informácií a sú dobrovoľne vyhľadávané domácimi užívateľmi. Existuje tu možnosť nenápadne podsúvať určité informácie vedľa rôznych služieb ako diskusné fóra, emailové schránky zadarmo a podobne.

Druhý scenár je založený na vzniku webu určeného pre zahraničnú verejnosť písaného minimálne v angličtine, optimálne aj vo viacerých jazykoch. Takýto web slúži ako informačné centrum smerom von z danej nedemokratickej krajiny, pričom predstavuje miesto na prezentáciu oficiálnych stanovísk k rôznym otázkam. Medzinárodný internetový portál tohto druhu môže byť využitý ako forma protikampane napríklad voči mimovládnym organizáciám poukazujúcim na porušovanie ľudských práv v krajine.

5.3 Komunikácia od jedného k mnohým vs. od mnohých k mnohým

Od začiatku vzniku a vývoja médií masového dosahu, boli takéto médiá koncipované ako forma komunikácie od jedného k mnohým („one-to-many“). Technologické postupy počas vynájdenia kníhtlače Guttenbergom síce umožnili masovú produkciu kníh a výrazne zjednodušili a zlacnili celý proces, avšak forma komunikácie nezmenila tradičný rámec. Rovnako neskoršie objavy rádiových vĺn a schopnosti prenášať zvuk cez kábel (telefón) zvýšili informačnú kapacitu správ, keďže neustále rozširovali potenciálny počet prijímateľov informácií. Zároveň teda prispievali aj k vzdelávaniu obyvateľstva a postupnej demokratizácii, pretože vzdelaná populácia (a jednotlivci schopní samostatného racionálneho uvažovania, analyzovania faktov a informácií) tvorí základ demokracie. Pri rozšírení televízií do domácností po celom svete prišlo opäť k nielen kvantitatívnemu, ale aj kvalitatívnemu posunu v oblasti informácií. Kolobeh informácií sa neustále urýchľoval a zároveň sa objektívne informovanie stávalo jednoduchším kvôli neustále rýchlejšej možnosti overenia zdrojov a faktov, čo súvisí s technologickým rozvojom v druhej polovici 20. storočia.

Na konci osemdesiatych a začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia teda došlo až k tomu, že bolo možné sledovať v priamom prenose na celom svete masové pokojné demonštrácie v rúcajúcej sa komunistickej Európe, masaker na Námestí nebeského pokoja v Číne a neskôr vojnu zo zákopov v Perzskom Zálive. Avšak všetky doterajšie médiá fungovali na báze komunikácie smerom od jedného k mnohým – od (informovaného) centra smerom k (na informácie čakajúcej) verejnosti. Celý proces podávania informácií bol teda vysoko hierarchizovaný, čo vytváralo ideálne podmienky na prezentáciu cielenej propagandy a zároveň nedávalo šancu na prezentáciu akýchkoľvek alternatívnych zdrojov informácií.

V nedemokratických krajinách do procesu informovania ešte tiež vstupovala cenzúra, prípadne autocenzúra u samotných novinárov, pretože prezentácia informácií odlišných od štátom stanovenej línie znamenala automatické postihy. V západných demokraciách boli zase alternatívne zdroje prehlušené alebo vytlačené mainstreamovými médiami, ktoré si vytvorili nad svojimi značkami akúsi auru objektivity. Stačí si ale spomenúť na 50. roky v Spojených štátoch amerických a obdobie senátora McCarthyho a jeho honu na politicky inak orientované čarodejnice. Aj mnohé objektívne médiá sa v tomto období nechali hnané strachom zneužiť na boj proti postrachu, ktorý McCarthy videl takmer všade. Rovnako po 11. septembri prišlo k okliešteniu slobôd v demokratických krajinách, ktoré pod rúškom protiteroristických zákonov významne narušili a často aj potlačili rôzne občianske slobody na internete. (Reporters Without Borders: Enemies of the Internet, 2002)

Ako úplný protiklad k tradičným médiám vystupuje médium nové - internet. Neexistencia centrálneho bodu, nehierarchickosť (anarchickosť) usporiadania a obtiažna regulácia ho posúvajú do úlohy zdroja naozaj veľkého množstva informácií. No a samozrejme v neposlednom rade existujú dva ďalšie významné faktory - komunikácia od mnohých k mnohým („many-to-many“) a interaktivita.

5.3.1 Od mnohých k mnohým

Na internete nie je komunikácia ničím obmedzená a ktokoľvek môže prezentovať svoj názor. Existujú mnohé stránky určené práve na „chatovanie“ - diskusiu v reálnom čase. Je pravdou, že väčšina z fór je určená na nezáväzné diskusie vo voľnom čase a nevenuje sa žiadnym „serióznym“ témam. Avšak nie je problém nájsť fóra, kde ľudia diskutujú o filozofii Spinozu alebo politických teóriách Samuela Huntingtona.

Okrem fór existujú aj niekoľko ďalších možností. Mailinglisty alebo emailové konferencie venované určitým otázkam sú považované za miesta stretnutí odborníkov na danú problematiku a prispievať do nich často môžu iba ich členovia. Do takýchto konferencií sú posielané vysoko odborné práce a využívané sú nielen akademickou sférou. Zároveň sa v nich dajú konfrontovať vlastné názory s rôznymi vedeckými autoritami, s ktorými by sa človek inak len ťažko dostal do kontaktu. Nie je to dané iba vzdialenosťou diskutujúcich, avšak aj tým, že možnosť prihlásenia do mailinglistov býva väčšinou otvorená pre každého. Odborné konferencie zvyknú niekedy mať moderovaný charakter[7], avšak ten iba zaručuje, aby niekto konferenciu nezahltil vysokým počtom nevyžiadaných emailov.

Ďalšou možnosťou je vytvoriť internetovú stránku, na ktorej bude daný človek prezentovať svoje názory. Aj táto možnosť je otvorená úplne všetkým, keďže existuje množstvo serverov, ktoré poskytujú hosting (vystavenie stránok na serveri) stránok zadarmo, pričom sa môže zobrazovať jedna z foriem reklamy. Je otázne, aká bude návštevnosť novopublikovaných stránok, avšak možnosti ako stránky spopularizovať je opäť nadostač (posielanie odkazov v diskusiách, emailom, pridanie do internetových vyhľadávačov atď.).

5.3.2 Interaktivita

Interaktivita patrí k fenoménu, ktorý významne prispel k popularizácii internetu. Interaktivita znamená prielom v tradičnom vnímaní textu - autor napísal článok, čitateľ si ho prečítal. Hypertext, z ktorého sú vytvorené internetové stránky je obrovskou sieťou navzájom prepojených textov, po ktorej sa môže čitateľ pohybovať. Hypertext je systém, ktorý umožňuje kontextuálny pohyb po internete. Jednotlivé výrazy v texte môžu slúžiť ako odkazy (linky) na ďalšie texty, ktoré ich objasňujú alebo vysvetľujú. Tieto vysvetľujúce texty ale opäť v sebe skrývajú odkazy na ďalšie informačné zdroje, takže vzniká ľubovoľne spájateľný text. Zakladateľ siete World Wide Web, ktorá je dnes stotožňovaná internetom, Tim Berners-Lee, vyzdvihol potrebu voľného a ničím neobmedzeného linkovania (vytvárania odkazov a spájania hypertextov). „Keď som hľadal meno pre globálny hypertextový systém, nevyhnutným prvkom, ktorý som chcel zdôrazniť, bola decentralizovaná forma umožňujúca spájať hocičo s hocičím.“ (Berners-Lee)

Vďaka hypertextu vzniká nekonečné množstvo interpretácií jedného textu - autor napíše článok a pridá doňho odkazy na ďalšie stránky, ktoré sa dotýkajú danej problematiky. Čitateľ text číta a zároveň pri každom odkaze (link) zvažuje, či otvoriť novú stránku a tým rozšíriť prijímané informácie, zmeniť perspektívu - niektorí autori tento proces nazývajú aj rekontextualizáciou informácie.

Nie je to tak dávno, čo na Slovensku fungoval server SIS.sk (Slovenská indiskrétna služba), ktorý počas vlád Mečiara aj Dzurindu často prezentoval priam radikálne názory na prijímané zákony alebo aktuálne kauzy. Server bol hojne navštevovaný a stal sa práve jedným z alternatívnych zdrojov popri existujúcich tradičných médiách ako boli denníky, rozhlasové a televízne stanice. Popularite servera pomohla práve pridaná hodnota, ktorá ho odlišovala od tradičných médií a formy komunikácie od jedného k mnohým. Diskusie na tomto serveri sa dokonca stali ešte vyhľadávanejšími, ako články samotné. Interaktivita umožnila každému návštevníkovi stránok pridať svoj komentár k aktuálnym otázkam a zároveň živo diskutovať s ostatnými. Tieto diskusie boli typickou ukážkou komunikácie od mnohých k mnohým, kde je všetko dovolené. Príspevky boli nemoderované a na stránkach existovala absolútna sloboda slova.

„Máme fyzické nástroje komunikácie ako nikdy predtým. Myšlienky a túžby s nimi spojené nie sú komunikované, a preto nie sú samozrejmé. Bez takejto komunikácie ostane verejnosť zahalená a nesformovaná, túžobne hľadajúc samú seba, ale ponechávajúca si svoj tieň viac ako svoju podstatu... Komunikácia môže sama o sebe vytvoriť skvelú komunitu.“ (Dewey in Ishikawa)

6 Výskum závislosti demokracie a interkonektivity

V roku 1995 podnikol Christopher Kedzie výskum závislosti demokracie a interkonektivity vo svojej práci International Implications For Global Democratization. Pod interkonektivitou Kedzie rozumie existenciu a rozšírenie počítačových sietí - „technológií informačnej revolúcie“. Keďže jeho výskum sa datuje do počiatkov komercializácie Internetu, keď samotný Internet bol iba jednou z mnohých funkčných sietí, Kedzie sa zameral na výskyt počítačových sietí slúžiacich na komunikáciu prostredníctvom elektronickej pošty. Na konci osemdesiatych rokov došlo na celom svete súčasne k demokratizačným posunom a prudkému rozvoju technológií. Kedzie hovorí o „spojených revolúciách [...], ktoré naznačili, že demokratická sloboda na celom svete a elektronická interkonektivita môžu pozitívne korelovať.“ (Kedzie, 1995) Vo svojej práci zameral na empirickú aj teoretickú analýzu súvisu medzi úrovňou demokratickosti krajín a stavom ich interkonektivity. Vychádza z nulovej hypotézy, že medzi demokraciou a interkonektivitou neexistuje žiadna korelácia.

Rating demokracie (zdroj: Kedzie) – Ratingy demokracie podľa Freedom House

Hodnotenie interkonektivity (zdroj: Kedzie) – Existencia počítačových sietí na výmenu elektronickej pošty

Na obidvoch použitých mapách/grafoch sú podobnou farbou a vzorom vyznačené podobné úrovne stupne demokratickosti a interkonektivity v danej krajine. Tmavšie zafarbenie znamená vyšší stupeň interkonektivity (ratingu demokracie), svetlejšie nižšiu úroveň. Už prvý pohľad na obidva grafy ponúka súvislosti a naznačuje vzájomnú koreláciu. Kedzie podrobuje vzájomné prepojenie štatistickej analýze na základe správy organizácie Freedom House, Comparative Survey of Freedom 1993-1994. Táto správa hodnotí jednotlivé krajiny podľa úrovne „politických práv“, ktoré umožňujú ľuďom slobodne sa podieľať na výbere politikov a tvorbe politík a „občianskych slobôd“, ktoré umožňujú ľudom rozvinúť a vyjadriť svoje myšlienky nezávisle na štátnych. Keďže korelácia medzi týmito dvoma pojmami je vysoká, Kedzieho nezávislá premenná „demokracia“ je normalizovaný priemer – „Demokracia je odlíšiteľný a vysoko koherentný syndróm charakteristík, takže každý, kto porovnáva iba niekoľko významných vlastností začlení národy rovnakým spôsobom ako ten, čo analyzoval iba málo kvalít a použil odlišný súbor charakteristík, ak obidvaja vybrali svoje indikátory z rovnakého väčšieho súboru platných ukazovateľov. Demokracia je viac loptou z vosku a má ďaleko ku slonovi, ktorý sa spýtal na názor slepých učiteľov.“ (Inkeles a kol. in Kedzie, 1995)

Rozšírenie počítačových technológií by malo byť jednoduchšie kvantifikovateľné, pretože sa zakladá na existencii technologických zariadení. Kedzieho štúdia je založená na elektronickej pošte, ktorú bolo v danom čase možné odosielať a prijímať v štyroch sieťach - Internet, BITNet, UUCP a FidoNet. Tieto štyri siete sú brané ako navzájom rovnocenné, pretože ich kapacita je podobná. Ako dáta pre meranie interkonektivity sú použité počty uzlov (nodes). Jednotlivé uzly sa ale môžu odlišovať vo veľkosti, pretože jeden uzol môže byť tvorený jedným počítačom alebo celou počítačovou sieťou s desiatkami pripojených počítačov. Dáta sú prebraté z The Matrix Information Directory Services (MIDS), kde sú ukladané a archivované historické dáta o veľkosti sietí podľa jednotlivých krajín. Pri presnej kvantifikácii berie Kedzie nerovnosť uzlov do úvahy a premenná „interkonektivita“ je založená na kombinovanom hodnotení údajov MIDS podľa počtu uzlov na osobu na krajinu pre každý zo štyroch systémov schopných doručovať elektronickú poštu. V rámci každej siete sú krajiny hodnotené koeficientom od 0 do 4. 0 získavajú krajiny bez existujúcich uzlov, skóre 1 až 4 získavajú krajiny zaradené do skupín po kvartáloch (25%). V krajinách prvej skupiny (koeficient 1) existuje jeden alebo viac uzlov. Výsledný súčet štyroch koeficientov podľa sietí (Internet, BITNet, UUCP, FidoNet) tvorí interkonektivitu danej krajiny na škále od 0 po 16. Aj napriek faktu, že tieto štyri siete sú brané ako rovnocenné, Kedzie pripomína, že napríklad Internet poskytuje najväčšiu funkcionalitu. Preto je teoreticky možné, že krajina s nízkou celkovou úrovňou interkonektivity ale existenciou Internetu môže mať vyššiu komunikačnú kapacitu ako krajina s vyššou celkovou úrovňou interkonektivity ale bez Internetu.

„Existuje niekoľko dôvodov, prečo táto teoretická možnosť nie je praktickým problémom. Prvý z nich je, že email, ale nie nevyhnutne ostatné služby, ponúka možnosti, ktoré by mohli mať dynamické implikácie pre demokratizáciu: viacsmerný diskurz idúci cez hranice v dobre načasovanom a finančne nenáročnom duchu, nespútaný geografickými a inštitucionálnymi obmedzeniami.“ (Kedzie, 1995)

Taktiež je potrebné brať do úvahy fakt, že interkonektivita sa neustále vyvíja - v čase, keď Kedzie písal svoju prácu, existovali štyri rozšírené siete, dnes je to už iba Internet. Podľa Kedzieho malo postupne dochádzať k zlacňovaniu menej efektívnych sietí, čím sa zvyšuje ich rozšírenie. V skutočnosti došlo ku štandardizácii siete Internet, hlavne kvôli vynálezu nástroja World Wide Web (WWW) Timom Bernersom-Leeom, s ktorým je dnes Internet stotožnený. Napriek prípadnej nepresnosti merania, ak: „Interkonektivita ako prediktor pre demokraciu je meraná nepresne, efekt je redukovaný štatistickou dôležitosťou prediktoru. Preto budú závery v tejto analýze platné.“ (Kedzie, 1995)

Na mieste je otázka, či Kedzie použil vo svojej analýze správne údaje, dáta. Do roku 1994 naozaj existovalo množstvo rôznych sietí, ktoré boli navzájom neprepojené, ale každá bola využívaná samostatne. Kedzie považuje infraštruktúru za nevyhnutný základ komunikácie, a preto analyzuje existenciu samotných sietí. Avšak existencia sietí neznamená automaticky komunikáciu, aj keď ju môže predznamenávať. Záleží tiež na rozšírení sietí, Kedzie preto počíta s uzlami v každej krajine. Zároveň elektronická pošta predstavovala najrozšírenejšiu službu na všetkých sieťach, dokonca kvôli neexistencii iného intuitívneho rozhrania sa aj súbory na stiahnutie dali vyžiadať a boli strojom zaslané cez email. Podľa môjho názoru, Kedzie urobil správne, keď využil uzly a email ako ukazovatele pre každú krajinu, pretože neexistovali žiadne iné presnejšie (a dostupné) údaje ako tieto dáta.

V čase, keď Kedzie robil svoj výskum bol internet v podobe služby World Wide Web (WWW) iba v začiatkoch. Dnes by bolo omnoho efektívnejšie využiť práve internet v podobe WWW spolu s elektronickou poštou na analýzu. Tieto dve služby sú v súčasnosti najpoužívanejšie. Takmer pre každú krajinu sú dnes dostupné údaje ako počet užívateľov internetu, či penetrácia internetu v krajine. Zároveň sú takéto údaje presnejšie, pretože pokrývajú samotných užívateľov a nie iba počítače, cez ktoré je komunikácia spracovaná. V prípade penetrácie internetu sú ako koncoví užívatelia braní aj tí, ktorí internet používajú aj mimo svojho domova, t.j. v práci alebo škole. Tým zároveň odpadá potreba analyzovania iných sietí kvôli rozšíreniu World Wide Webu.

D

e

m

o

k

r

a

c

i

a

Interkonektivita

Premietnutie hodnôt demokracie a interkonektivity do grafu (zdroj: Kedzie)

	Demokracia	Interkonektivita	Vzdelávanie	HDP	Očakávaná dĺžka života	Etnicita
Demokracia
Interkonektivita	0,73
Vzdelávanie	0,67	0,82
HDP na osobu	0,57	0,84	0,79
Očakávaná dĺžka života	0,53	0,71	0,87	0,71
Etnicita	0,27	0,26	0,35	0,23	0,42

Tabuľka s prehľadom vzájomných korelácií (zdroj: Kedzie)

Tabuľka ukazuje, že korelácia medzi premennými „demokracia“ a „interkonektivita“ je dosť vysoká, aj v porovnaní s koreláciami ostatných premenných. Dokonca aj korelácia takého indikátora s demokraciou, akým je pomer hrubého domáceho produktu na osobu je až o 0,16 bodu nižšia. Kedzie vysvetľuje: „Ekonomický rozvoj, ktorý je tu uvedený ako HDP na osobu (a jednoducho skrátený na HDP), je kvantifikovaný v zmysle parity kúpnej sily, ako je to zvykom. Vzdelávanie je bežne spájané s ekonomickým rozvojom ako prediktor demokracie. Priamu kauzalitu si dokážeme ľahko predstaviť. Vzdelaná verejnosť si bude pravdepodobne viac vedomá politických udalostí a tiež schopná zasiahnuť a tak ich ovplyvniť. Nepriamo zas vzdelávanie môže vylepšovať demokraciu tak, že prispieva k ekonomickému rastu. Priemerný počet rokov vzdelávania v rámci celej populácie je považovaný za najlepšiu stupnicu vzdelania pre analýzy, akou je táto.“ Očakávaná dĺžka života signalizuje, že ak má človek postarané o existenciu je náchylnejší požadovať občianske práva a slobody. V prípade etnicity má etnicky homogénny štát väčšie predpoklady transformovať sa v demokraciu ako štáty, kde existujú výrazné jazykové a etnické štiepenia.

V multivariačnej analýze sú kultúrne odlišnosti podľa Kedzieho dôležitejšie ako vnútorné rozdiely. Krajiny sú klasifikované podľa šiestich regionálnych kategórií (Afrika, Ázia, Euroázia, Latinská Amerika, Blízky východ a Západná Európa), s dôrazom na kultúrne odlišnosti. Rozdelenie tiež berie ohľad na geografické umiestnenie krajiny, históriu a prevládajúce náboženstvo. Týchto šesť kategórií sa približuje ôsmym civilizáciám, o ktorých píše Samuel Huntington. Do Západnej Európy sú zaradené aj štáty s predominantným západoeurópskym dedičstvom: USA, Kanada, Austrália, Nový Zéland a blízkovýchodný Izrael tradične zaraďovaný k Európe. Na Blízky východ patria moslimské krajiny od Egyptu po Pakistan, a tiež štáty severnej Afriky, kde je náboženstvom Islam. Afrika zahŕňa všetky africké štáty okrem severných patriacich k Blízkemu východu. Pod Áziu spadajú všetky konfuciánske krajiny, ostrovy v Tichomorí, India a Japonsko, okrem Severnej Kórey. Za súčasť Latinskej Ameriky Kedzie považuje štáty od Mexika po Argentínu a všetky karibské ostrovy okrem Kuby. Kuba, Severná Kórea, Albánsko a krajiny bývalej Varšavskej zmluvy patria do Euroázie. Z analýzy boli vylúčene mále krajiny s populáciou nižšou ako 1 milión v roku 1993 a tiež štáty bývalej Juhoslávie, Československo a Taiwan, kde dáta boli nekompletné. Keďže rozdielne kultúrne prvky môžu ovplyvniť, do akej miery ľudia používajú komunikačné technológie, Kedzie tiež skúma jednotlivé regióny zvlášť.

V ďalšej časti svojej práce Kedzie prevádza viacnásobnú lineárnu regresiu, pretože jednoduché vzťahy ešte nemusia vypovedať všetko o celku. Zároveň vytvára viaceré modely, aby boli výsledky ešte presnejšie a aby sa analýza nedala zamietnuť ako správna ale nepravdivá. Modely I a II ukazujú štatistický výsledok regresie pomocou metódy najmenších štvorcov. Model I zahŕňa šesť prediktorov.

Model
	I	II	III	IV	V		VI
	Dem.	Dem.	Dem.	Dem.	Dem.	Int.	Dem.	Int.	HDP
Počet krajín	136	141	136	141	136		136
Upravené R²	0,583	0,536	0,643	0,588	0,583	0,832	0,472	0,833	0,597
Demokracia						-0,0102		0,0126	-30,5
Interkontektivita	4,43	5,57			4,72		8,82		1478,00
HDP	-0,0014	-0,0008	-0,00057	0,00030			-0,0034	0,00009
Log (populácia)	-4,21	-3,48	-3,73	-2,98			-4,09
Vzdelávanie	4,81		4,81		4,61				-288
Očakávaná dĺžka života	-0,076		-0,35
Etnicita	0,13		0,18		0,13		0,12
Gramotnosť						0,034		0,033
Telefónne linky						0,22		0,19
*IntAfrika**			7,02	7,15
*IntÁzia**			1,93	2,22
*IntEuroázia**			3,87	4,93
*IntLatinská Amerika**			1,98	3,24
*IntBlízky Východ**			3,87	2,63
*IntZápadná Európa**			0,72	0,98

Tabuľka regresných modelov (zdroj: Kedzie), Int* označujú interkonektivitu pre daný región

Z tabuľky je hneď zrejmé, že interkonektivita je opäť dôležitým prediktorom. „S 99,9 percentnou presnosťou sa dá odmietnuť nulová hypotéza, že neexistuje žiadny vzťah medzi demokraciou a interkonektivitou.“ (Kedzie, 1995) Naopak je koeficient vplyvu interkonektivity na demokraciu vysoký. Zvýšenie interkonektivity o bod korešponduje s nárastom piatich bodov na škále demokracie. Zaujímavou je tiež korelácia HDP s demokraciou, ktorá je negatívna. Podľa Kedzieho tento výsledok podporuje tvrdenie, že „demokracia nie je zadarmo.“ (Kedzie, 1995)

Model II zachováva iba HDP, log populácie a premennú interkonektivity. Tieto premenné vysvetľujú viac ako 50 percent zmeny v demokracii pre 141 krajín. Po vynechaní troch prediktorov, malý prepad v upravenom R² potvrdzuje dôležitosť interkonektivity. Alternatívne, ponechaním týchto troch premenných a vylúčením interkonektivity, klesá kvalita hodnotenia takmer o polovicu. Interkontektivita samotná teda môže byť dôležitejšia pre predpovedanie úrovne demokracie ako tieto tri nezávislé premenné spolu.

Kedzie tiež ďalej skúma možné efekty multikolinearity. Hodnoty korelácie v prvej tabuľke vzájomných korelácií ukazujú vysoký stupeň korelácií medzi nezávislými premennými: HDP, interkontektivita a vzdelávanie. Kolinearity medzi nezávislými premennými majú sklon redukovať efektivitu predpokladov. Znamená to, že štatistická dôležitosť môže byť nižšia ako skutočná, pretože štandardné chyby budú veľké ale predpokladané koeficienty ostanú rovnaké. Kedzie hovorí o tom, že mohol ľahko podceniť hodnotu HDP (alebo ostatných prediktorov), keďže môžu stratiť určitú štatistickú dôležitosť smerom k premennej interkonektivity, s ktorou sú kolineárne. Koeficienty samotné sa ale neodlišujú nasledujúcim začlenením alebo vyradením ostatných nezávislých premenných. Toto tiež znižuje možnosť, že multikolinearity by mohli významnejšie ovplyvniť výsledky.

Modely III a IV sú skúmané s pridaním regionálnych interakcií a sú analogické modelom I a II. Tieto dva modely ukazujú, že pozitívna korelácia interkonektivity s demokraciou je konzistentná aj mimo regionálnych hraníc. Vo všetkých regiónoch je koeficient pozitívny. V polovici regiónov je koeficient vysoký a štatistický významný. Korelácia je najviditeľnejšia v regiónoch, ktoré prechádzali dramatickou politickou transformáciou. Tento fakt je dôležitý, keď uvažujeme o kauzalite. Ak by korelácie boli pozitívne iba tam, kde demokracia predchádzala nástup informačných technológií, bolo by možné povedať, že technológie posilnili demokraciu, ale nie že technológie demokraciu priniesli. Dôkaz tvorí vzťah, ktorý je najslabší v regiónoch charakterizovaných zabehnutými demokraciami a najsilnejší v regiónoch, v ktorých demokracie vznikajú a rozvíjajú sa.

Interkonektivita

Interkonektivita

Interkonektivita

D

e

m

o

k

r

a

c

i

a

D

e

m

o

k

r

a

c

i

a

Latinská Amerika

Západná Európa

Blízky Východ

Euroázia

Ázia

Afrika

Regionálne korelácie medzi demokraciou a interkonektivitou (zdroj: Kedzie)

V Afrike je koeficient interakcie najvyšší a štatistiky korešpondujú s dôležitosťou na úrovni jedného percenta a vyššie. V Euroázii sú výsledky podobné a tiež sú štatisticky významné na úrovni minimálne jedného percenta. Koeficient je tiež vysoký pre Latinskú Ameriku s desiatimi percentami dôležitosti v modeli IV. Regresné čiary pre jednotlivé regióny sú zobrazené v grafoch. Západná Európa ukazuje najmenej významnú koreláciu. V tomto regióne vysoké úrovne interkonektivity sa veľmi neodlišujú, rovnako aj demokratické ratingy sú stabilné.

Mohlo by byť zvádzajúce naznačiť kauzalitu z týchto silných korelácií a uzavrieť, že interkonektivita ovplyvňuje demokratizáciu. Avšak ako hovorí Kedzie, kauzalita by v skutočnosti mohla ísť v opačnom smere. Demokracie závisia na informovanej verejnosti a neoklieštenej komunikácii, a preto môžu vyhľadávať interkonektivitu. Spôsob ako analyticky otestovať túto možnosť leží v systéme simultánnych porovnaní a vo výpočte pomocou metódy dvojfázových najmenších štvorcov. Tento model tvrdí, že interkonektivita môže ovplyvniť demokraciu a tiež demokracia môže ovplyvniť interkonektivitu. Potom by sme mohli podľa Kedzieho porovnať relatívnu štatistickú dôležitosť a veľkosti koeficientov v obidvoch výsledkoch. V modeli V vystupujú preto obidve premenné (demokracia a interkonektivita) ako závislé premenné. Zároveň musí byť zaradená do analýzy aspoň jedna „inštrumentálna premenná“. „Keďže elektronická pošta je založená na texte a je prenášaná cez telefónne linky, správnymi nástrojmi sú percento gramotnosti a počet telefónnych liniek na osobu.“ (Kedzie, 1995) Nezávislými premennými sú ekonomický rast, ľudský rozvoj a etnicita.

Výsledné regresné koeficienty sú taktiež v tabuľke. Interkonektivita ostáva silným prediktorom demokracie ako sa už potvrdilo predtým. Výsledok koeficientu vplyvu interkonektivity na demokraciu je dokonca väčší ako v porovnateľnom modeli štandardných najmenších štvorcov. Úroveň štatistickej dôležitosti ostáva výrazne vysoká. Demokracia ale nemá nijaký významný efekt na interkonektivitu. Tvrdenie, že demokracia vedie k interkonektivite, sa nepotvrdilo, avšak hypotéza, že neexistuje žiadny pozitívny efekt nemôže byť zamietnutá. Koeficient v prípade HDP je záporný a na úrovni dôležitosti takmer desiatich percent. Ostatné výsledky sa približujú modelu I.

Podľa Kedzieho ďalšie alternatívne vysvetlenie pre silnú koreláciu medzi interkonektivitou a demokraciou je také, kde tretia premenná ovplyvňuje obe naraz. Touto premennou by mohol byť ekonomický rozvoj, ktorý je považovaný za dôležitý predpoklad demokracie. Korelácia medzi interkonektivitou a HDP (0,84) je tiež vysoká, takže Kedzie ju skúma ďalej. „V praxi je zariadenie potrebné na elektronickú komunikáciu drahé, hlavne pre obyvateľov regiónov tretieho sveta. [...] Rovnaké ekonomické zdroje, ktoré financujú participáciu v komunikačnej revolúcii môžu podporiť požiadavky za osobné práva a slobody.“ (Kedzie, 1995)

Model VI zahŕňa tri závislé premenné: HDP, demokraciu a interkonektivitu. Pre tento model platia nasledujúce tvrdenia: ekonomický rozvoj a interkonektivita predznamenávajú demokraciu, demokracia a ekonomický rozvoj predznamenávajú interkonektivitu, interkonektivita a demokracia predznamenávajú ekonomický rozvoj. Interkonektivita využíva rovnaké dve inštrumentálne premenné. Demokracia využíva rovnaké nezávislé premenné až na to, že vzdelávanie je použité pre ekonomický rozvoj. Výsledky systému dvojfázových najmenších štvorcov sú konzistentné a nepodporujú hypotézu ekonomického rozvoja ako premennej v protiklade. Zároveň sú regresné modely pre interkonektivitu na demokraciu a HDP obe vysoké a štatisticky významné nad úroveň 0,1 percenta. Podľa modelu ani demokracia, ani HDP výraznejšie neovplyvňujú interkonektivitu. HDP opäť vykazuje negatívnu koreláciu s demokraciou na úrovni dôležitosti 10 percent.

Vo všetkých modeloch, ktoré Kedzie analyzoval, interkonektivita pozitívne korelovala s demokraciou na vysokých úrovniach dôležitosti. Zároveň vo všetkých modeloch je vplyv veľkosti populácie na demokraciu je negatívny. „Menšia veľkosť a vyššia interkonektivita môžu byť prínosné pre demokraciu podporovaním koordinovanej občianskej akcie.“ (Kedzie, 1995) Podľa Kedzieho môže mať rozšírenie demokracie do sveta viac s tým, ako technológie podporujú domáce demokratické procesy než s tým, ako šíria ideály medzinárodne. „Technológie informačnej revolúcie umožňujú občanom perspektívnych demokracií naučiť sa viac o tom, ako iné spoločnosti fungujú. Ak sa dozvedia, že ostatní žijú lepšie vďaka demokratickej správe, budú pravdepodobne nasledovať demokratizáciu. Technológie informačnej revolúcie taktiež umožňujú občanom na celom svete informovať iných, že ich vlády porušujú ľudské práva. Cezhraničná komunikácia v obrane demokracie a ľudských práv je aktivitou, na ktorej postavili občianske skupiny ako Amnesty International svoj úspech. Nové technológie môžu rozšíriť tieto možnosti.“ (Kedzie, 1995)

Všetky výsledky základnej aj multivariačnej analýzy u Kedzieho poukazujú na fakt, že interkonektivita je dôležitým prediktorom demokracie, dokonca významnejším ako ktorékoľvek iné premenné. Podľa Kedzieho by preto USA by mali podporovať interkonektivitu v zahraničí, keďže to môže pomôcť šíreniu demokracie. Ďalej vytvorenie a rozvoj národného systému elektronickej pošty nie je možné oddeliť od medzinárodných. Kedzie v tomto prípade do určitej miery predpovedal vznik jednotného systému elektronickej pošty. Zároveň potvrdzuje teóriu, že vytvoriť národný elektronický systém (extranet) je síce možné, avšak takáto sieť nemá väčší význam a v konečnom dôsledku bude musieť byť pripojená k internetu.

7 Prípadové štúdie krajín

V tejto časti preskúmam vplyv internetu na demokratizáciu v šiestich krajinách – Kube, Číne, Mexiku, Srbsku, Estónsku a Japonsku. Na začiatku vždy uvediem základné údaje o počte používateľov internetu v krajine pre referenčné roky 1995 a 2000, ako aj penetráciu internetu pre rok 2000.

7.1 Kuba

Kubánska vláda využíva na kontrolu internetu kombináciu reaktívnych a proaktívnych stratégií. Rozšíreniu internetu v krajine bráni hlavne chudoba obyvateľstva, a preto tu internet nebude ovplyvňovať prípadnú demokratizáciu režimu. Počet obyvateľov Kuby bol v roku 1995 11 miliónov a v roku 2000 11,2 miliónov. Na Kube je počet telefónnych liniek na 1000 osôb veľmi nízky. V roku 1995 to bolo 32 liniek, v roku 2000 s nízkym rastom 44 telefónnych liniek. Údaje o počte osobných počítačov na 1000 ľudí chýbajú pre rok 1995, v roku 2000 to bolo iba 10,7 počítača. Počet používateľov internetu bol v roku 1995 nulový, v roku 2000 to bolo udávaných 60000 užívateľov. To tvorí iba 0,54% penetrácie internetu v krajine. (World Bank: ICT at a glance: Cuba)

V roku 1964 bolo vytvorené Oddelenie automatizácie v rámci Ministerstva priemyslu a boli nakúpené prvé počítače. V roku 1980 sa Kongres Komunistickej strany Kuby uzniesol na potrebe rozvoja počítačových telekomunikácií vrátane prenosu dát a informácií. V roku 1983 bolo uskutočnené satelitné spojenie so Sovietskym zväzom, ktoré Kube umožnilo prístup do niekoľkých databáz. Až do roku 1988 neexistovala domáca sieť počítačov, až kým ju nevytvorila Kubánska akadémia vied. Táto prvá sieť ponúkala služby elektronickej pošty, prenosu dát a prístup do databáz. V januári 1992 bolo vytvorené spojenie s Kanadou poskytujúce prístup k elektronickej pošte. Toto spojenie ale fungovalo iba na báze pripojenia raz za deň, keď boli všetky nahromadené emaily odoslané a čakajúce v Kanade prijaté. V roku 1994 mala Kuba 26 navzájom prepojených domácich sietí, ktoré používali vedci a tiež akademické inštitúcie. (Valdes a Rivera) V roku 1996 bolo vytvorené prvé pripojenie k internetu v rámci siete CENIAI fungujúcej pod Ministerstvom vedy, technológie a životného prostredia. Dnes existuje množstvo, prevažne uzavretých (extranet) alebo súkromných sietí, známou je medicínska sieť InfoMed, ktorá ponúka prístup k medicínskym databázam. CENIAI je zároveň jedinou sieťou, ktorá ponúka prístup k internetu a ostatné siete v krajine často využívajú jej služby na spojenie so zahraničím. Významnú úlohu zohrávala aj sieť TinoRed, ktorá slúžila študentom a mládeži, avšak kvôli nedostatku financií bola neskôr zrušená.

V roku 1993 získal Odbor amerických záujmov na Švajčiarskej ambasáde v Havane konto v rámci siete TinoRed a kultúrny atašé Spojených štátov rozposlal informácie o USA a politické vyhlásenia USA o Kube na všetky emailové adresy v sieti TinoRed. Kubánska vláda okamžite zrušila dané konto. V roku 1994 objavil kubánske služby elektronickej pošty disent v USA a rozposlal na všetky emailové adresy v sieti TinoRed email s vyhlásením proti Fidelovi Castrovi. Administrátor siete TinoRed tento po objavení tento masový email vymazal zo všetkých schránok a nastavil automatické filtrovanie na emailovú adresu odosielateľa.

V júni 1994 kubánske Ministerstvo komunikácií rozhodlo o centralizácii všetkých sietí v krajine kvôli obavám z nekontrolovateľnosti prístupu k elektronickej pošte. Kubánska vláda sa snažila o medzinárodný prístup k internetu iba pre vybraných komerčných a vedeckých používateľov, avšak s obmedzením a kontrolou prístupu pre domácich obyvateľov. Infraštruktúra v krajine bola veľmi zastaralá, často boli linky pôvodne nainštalované v rokoch 1930 až 1940. V roku 1994 rozhodlo americké Ministerstvo financií, že povolí transfer dát a informácií, ale nie peňazí na Kubu. Vznikli dohody s americkými firmami na modernizáciu telefónnej siete a zároveň bola Kube poskytnutá internetová doména .cu. Obavy z pripojenia na internet vyjadrilo viacero kubánskych inštitúcií. „Kubánska armáda sa obávala, že nepriateľské zahraničné vlády môžu použiť Internet na ohrozenie národnej bezpečnosti. Ministerstvo vnútra videlo globálnu sieť ako potenciálny prísun politickej a ideologickej propagandy zameranej proti režimu. [...] Ministerstvo komunikácií tvrdilo, že akékoľvek politické alebo vojenské riziká môžu byť minimalizované vyberaním vysokých poplatkov za prístup.“ (Valdes a Rivera) V USA existovali aj odporcovia voči poskytovaniu prístupu na internet pre Kubu, ktorí argumentovali, že väčšina anti-Castrovskej opozície nemá prístup k drahým počítačom, modemom a telefónnym linkám.

Kubánska administratíva si tiež postupne uvedomila, že môže používať internet na šírenie svojich názorov. V roku 1996 vznikla oficiálna stránka Kuby Cubaweb, ktorá poskytuje informácie o kubánskej kultúre, obchode, turistické a konzulárne informácie. Zároveň v júni tohto roku Výkonná komisia kubánskej Rady ministrov vydala Dekrét 209, ktorým reguluje rozvoj a používanie internetu na Kube. Dekrét poveruje Komisiu ministerstiev reguláciou prístupu a manažmentom všetkých internetových informácií a tiež dohľadom nad bezpečnosťou.

Komisia ministerstiev sa skladá z piatich ministerstiev. Ministerstvo vedy, technológií a životného prostredia bolo poverené vydávaním licencií pre distribúciu informácií. Ministerstvo komunikácií je zodpovedné za prevádzku a údržbu telekomunikačného hardwaru, ale nie za prevádzku sietí. Ministerstvo vnútra zodpovedá za technickú bezpečnosť a politický monitoring. Ministerstvo spravodlivosti zodpovedá za právny rámec fungovania vrátane prípravy novej legislatívy. Ministerstvo revolučných armádnych jednotiek má zabezpečiť, že internet neoslabí bezpečnosť Kuby. Komisii predsedá a prácu koordinuje Ministerstvo metalurgie a elektronického priemyslu. Podľa tohto dekrétu je zodpovednosťou Komisie „zabezpečiť koherentné správanie rôznych centrálnych administratívnych inštitúcií a garantovať, že budú podniknuté kroky v prípade možných zmien v technológii alebo iných problémov, ktoré by mohli vzniknúť. [...] (Zabezpečenie) informačnej bezpečnosti, politiky rozvoja a zavedením technológií do socio-ekonomických procesov krajiny, aby boli všetky investície kompatibilné s kubánskymi obrannými systémami. [...]“ (Dekrét 209 in Valdes a Rivera) Dekrét ďalej hovorí aj o zabezpečení, aby informácie zo zahraničia boli v súlade s etickými princípmi Kuby a nepoškodzovali kubánske záujmy. Prístup k internetu má byť prioritne poskytovaný inštitúciám, ktoré najvýraznejšie ovplyvňujú dianie v krajine. Individuálne internetové pripojenie nebude podľa dekrétu poskytované.

V auguste 1996 začala CENIAI experimentálne poskytovať internet v určených hodinách v prezidentskej budove pod dohľadom. CENIAI zároveň vytvoril kubánsky intranet, ktorý nebol pripojený na internet, ale užívatelia si v ňom mohli pozerať vybrané materiály pôvodne stiahnuté z internetu.

Otázkou ostáva, či jednotlivci môžu získať prístup k internetu a/alebo elektronickej pošte vlastnou iniciatívou. Podľa Valdesa existuje jeden zložitý postup, ktorý ale maximalizuje možnosť odhalenia. Prvým krokom je zistenie hesla a nastavení od systémového administrátora v štátnej inštitúcii, po ktorom nasleduje odoslanie emailu zvolenému webmasterovi v zahraničí so žiadosťou o zaslanie webstránok v prílohe emailu. Po prijatí odpovede na email si človek môže prezrieť webstránky zaslané ako prílohy elektronickej pošty. Podľa Valdesa ale kubánska vláda o takýchto postupoch vie, avšak ich nekontroluje kvôli cenovej náročnosti, a pretože dopad takýchto činností je minimálny.

Ako už bolo uvedené, je veľmi obtiažne získať individuálny prístup k internetu. Prvým limitujúcim faktorom je pre bežného Kubánca finančná náročnosť zariadení - počítač, modem, telefón a fungujúca telefónna linka. Vládny prístup je poskytovaný iba vládnym inštitúciám, niektoré ministerstvá majú svoje vlastné siete (sieť Ministerstva cukru spájajúca cukrovary). Firemný prístup je limitovaný, sú to väčšinou firmy s podielom štátu a zahraničného kapitálu. Prístup je tiež možný cez náboženské alebo mimovládne organizácie. Všetky tieto prístupy sú vydávané a kontrolované vládou, aby bola zaručený prístup iba politicky vyhovujúcim organizáciám. Pre individuálny prístup vyžaduje poskytovateľ internetu v krajine hotovostnú platbu a za jednotlivca sa musí zaručiť niektorá z vládnych inštitúcií, čím sa garantuje lojálnosť k režimu. Zároveň existuje v Havane obmedzený počet internetových kaviarní. Tieto ale účtujú poplatky za prístup k internetu v dolároch a sú určené hlavne pre turistov. Obyvateľ Kuby sa do takýchto internetových kaviarní môže dostať iba so špeciálnym potvrdením vydaným príslušným úradom. Jedna z vládnych internetových kaviarní poskytuje prístup za 50 centov mesačne iba pre štátom schválenú úniu spisovateľov a mladých umelcov. Služby elektronickej pošty a kurzy programovania sú prístupné v mládežníckych kluboch po celej krajine, avšak tento email môže slúžiť iba na komunikáciu v rámci Kuby.

Ako uvádza Valdes a Rivera internetové kontá na sa čiernom trhu dajú kúpiť za americké doláre. Individuálny prístup sa tiež dá získať cez známosť u správcu serverov, ktorý vytvorí niekoľko ďalších kont navyše a označí ich za schválené. Ďalej je rozšírená metóda zdieľania internetového pripojenia, keď osoba s legálnym pripojením ho poskytne ďalej neschváleným osobám. Používajú sa aj takzvané distribútorské kontá, keď jedna osoba slúži ako sprostredkovateľ elektronickej pošty pre viacerých ľudí alebo vyhľadáva na internete podľa požiadaviek jej „klientov“.

Je dôležité si uvedomiť, že takmer zo všetkých prístupov k internetu je v prevažnej väčšine využívaná iba služba elektronickej pošty. Kubánska telekomunikačná infraštruktúra sa nachádza vo veľmi zlom stave, linky sú často schopné iba veľmi pomalého spojenia a prenosu dát v rýchlostiach do 14400 baudov, takže plnohodnotné využitie služieb ako WWW je nemožné. Pre vyhovujúce spojenie je potrebné dosiahnuť rýchlosť aspoň 28800 baudov, ktorá je na starých kubánskych linkách nerealizovateľná.

Podľa informácií Symmesa je z 11 miliónov obyvateľov schválených iba 200 vedcov, lekárov a vládnych úradníkov, ktorí majú plnohodnotný prístup k internetu. Okolo 5000 ľudí má oficiálne emailové adresy. Prístup na internet stojí 60 dolárov mesačne, čo tvorí šesťmesačnú mzdu bežného kubánskeho pracovníka a je splatný iba v dolároch. Existujú najmenej dva počítačové obchody v Havane, ale predávajú iba na cudzinecké pasy alebo vládne povolenie. Colná správa kontroluje batožiny cudzincov a kubánskych emigrantov pri vstupe do krajiny a hľadá počítače a počítačové príslušenstvo. Kontrolujú sa sériové čísla, aby sa zabezpečilo, že dovezený počítač bude neskôr opäť odvezený jeho majiteľom.

Internet na Kube je prísne centralizovaný a hierarchizovaný. Pre väčšinu obyvateľstva priamy prístup neexistuje, pretože ho zakazuje Dekrét 209, ktorý explicitne hovorí o neposkytovaní prístupu pre individuálnych záujemcov. V rámci existujúcich inštitúcií je internet monitorovaný a prístup poskytovaný iba vopred určeným osobám, ktoré sú politicky a ideologicky lojálne režimu. Pre verejnosť existuje intranet vytvorený CENIAI, ktoré obsah je dopredu selektovaný z internetu a prechádza drobnohľadom štátnych cenzorov. Kubánska telekomunikačná infraštruktúra umožňuje monitorovanie všetkého prechádzajúceho trafficu, keďže existuje iba jedna centrálna linka spájajúca Kubu so svetom. Napriek existencii možnosti monitorovania je nasadenie filtrov a analýza prechádzajúcich dát nepravdepodobná. Znemožňuje ho stav kubánskych počítačových sietí a nedostatok kapitálu na nákup moderných informačných technológií, ktoré by umožňovala spracovanie a presnú analýzu informácií smerujúcich do krajiny. Monitoring na Kube prebieha skôr na manuálnej úrovni, keď jednotliví administrátori počítačových sietí odfiltrujú nevyhovujúcu elektronickú poštu, ako sa to už udialo napríklad v sieti TinoRed. Keďže neexistuje neobmedzený prístup na internet, blokovanie prístupu k vybraným webovým stránkam ani nie je potrebné. Do umelo vytvorenej intranetovej siete na Kube sú selektívne vyberané iba ideologicky „nezávadné“ materiály a informácie a tie, ktoré sú naklonené Castrovmu revolučnému režimu.

Prístup k internetu pre kubánske mimovládne organizácie je priamo úmerný ich orientáciou ku Castrovmu režimu. Mimovládne organizácie pôsobiace v oblasti ochrany životného prostredia a udržateľného rozvoja (priority kubánskej vlády) majú prístup k medzinárodnému emailu. Niekoľko think-tankov orientovaných pro-režimovo malo taktiež prístup k elektronickej pošte do zahraničia a jedna organizácia mala dokonca plný prístup na internet. Dve náboženské organizácie odobrené vládou mali rovnako prístup k medzinárodnému emailu. Pre mimovládne organizácie, ktoré sa správajú neutrálne alebo majú jasne vyhranený disidentský postoj, je prístup k internetu úplne inou záležitosťou. Neutrálna katolícka charita Caritas požiadala o prístup k internetu vládu, avšak nasledovalo iba dlhé čakanie bez oznámenia rozhodnutia. Tri disidentské skupiny, ktoré sú otvorene nepriateľské voči režimu, boli dlhodobo zastrašované vládnymi zložkami. Zároveň nemajú žiadny prístup k počítačovej technike alebo počítačom sprostredkovanej komunikácii, dokonca nemôžu vlastniť ani fax, ani volať do zahraničia. Ich lokálne telefónne hovory sú permanentne monitorované. Niektoré mimovládne organizácie obdržali počítačovú techniku od sympatizantov zo zahraničia a využívali ju na spracovanie textov alebo ako databázy, avšak tajná polícia im toto vybavenie postupne zabavila pod zámienkou registrácie. (Boas, 2000) Proaktívny prístup mimovládnych organizácií naklonených vláde sa ukazuje v prípade protestov proti politike USA voči Kube. Tieto organizácie využili emailovú komunikáciu na zorganizovanie demonštrácií v zahraničí, kde im pomohli Kube naklonení jedinci a súkromné inštitúcie.

Kuba je rozvojovou krajinou, kde rozšírenie internetu zaostáva kvôli nedostatku finančného kapitálu a tiež kvôli snahe vlády udržať informačné zdroje v krajine pod kontrolou. Kubánsky režim využíva kombináciu reaktívnych a proaktívnych stratégií na udržanie kontroly nad internetom. Do kariet Castrovej vláde hrá aj zaostalá infraštruktúra, nedostatok financií a chudoba väčšiny kubánskych obyvateľov. K reaktívnym stratégiám patrí udržiavanie iba jednej internetovej linky spájajúcej Kubu so svetom, čo umožňuje lepšiu kontrolu na obsahom, ktorý smeruje von a dnu do krajiny. Ďalej je to extrémne obmedzovanie prístupu na internet, prístup majú často iba vopred schválení vedci, lekári, vojaci a administratívne zložky režimu. Bežný obyvateľ Kuby nemá šancu sa pripojiť na internet, pretože potrebuje oficiálne povolenie na návštevu internetovej kaviarne, ktorá okrem toho poskytuje svoje služby iba za americké doláre, a to vo výške, ktorá môže tvoriť až polovicu priemernej mesačnej mzdy. K proaktívnym metódam patrí vytvorenie kubánskeho intranetu s obsahom, ktorý je dopredu selektovaný z internetu a prechádza schvaľovacím procesom cenzorov. Taktiež to je vznik kubánsky zameraných webstránok (napr. Cubaweb[8]) alebo novín v cudzích jazykoch (často v angličtine), ktoré sú určené pre zahraničnú verejnosť a prezentujú oficiálne stanoviská kubánskej vlády k rôznym otázkam. „Kubánske vedenie má ozajstný záujem používať internet proti negatívnemu obrazu režimu v zahraničných médiách. Rôzne portály spojené s vládou ponúkajú oficiálne pohľady na aktuálne udalosti s častou kritikou Spojených štátov. Nedávno vytvorené stránky cubavsbloqueo.cu (Kuba versus blokáda) napríklad kritizujú americké embargo uvalené na Kubu. Množstvo štátnych publikácií je prístupných online, vrátane medzinárodnej edície novín Komunistickej strany Granma, ktorá je dostupná v šiestich jazykoch.“ (Boas a Kalathil, 2001) Zároveň sa Castrovmu režimu podarilo využiť internet ekonomicky vo svoj prospech, keď vznikli stránky ponúkajúce informácie pre turistov poskytujúce služby kubánskych cestovných agentúr, kde sa dá priamo rezervovať let alebo objednať hotel.

Z uvedených skutočností vyplýva, že internet na Kube netvorí demokratizačný prvok, a to hlavne z dôvodu jeho precíznej kontroly kubánskymi autoritami. Alternatívne metódy pripájania na internet na Kube neexistujú kvôli zastaralej telefónnej sieti, neexistencii mobilných telefónnych sietí a finančnej náročnosti nutného technického vybavenia. Rovnako je nákup počítačového vybavenia prísne kontrolovaný a vstup do obchodov s počítačovou technikou je možný iba s vládnym povolením. Kubánsky režim sa tiež snaží o kontrolu tovaru plynúceho do krajiny, kde sa colné autority zameriavajú hlavne na počítačové vybavenie, ktoré by mohlo byť neskôr zneužité. Kontrola prístupu k internetu a zaostalosť infraštruktúry taktiež prispievajú k tomu, že v súčasnosti neexistujú žiadne východiská z existujúceho stavu. Internet by mohol byť demokratizačným faktorom iba po zlacnení informačných technológií a prílive zahraničného kapitálu, ktorý by podporil ekonomiku a umožnil prístup k počítačom pre širšiu verejnosť. Zároveň by museli byť uvoľnené reštrikcie uvalené na prístup k internetu pre jednotlivcov a ukončená politika posudzovania každej žiadosti o pripojenie na internet.

7.2 Čína

Čínska vláda sa správa podobne ako kubánsky režim – kontrolu nad internetom sa snaží udržať kombináciou reaktívnych a proaktívnych stratégií. Pod reaktívne stratégie spadá aj udeľovanie exemplárnych trestov smrti. Napriek týmto faktom si Čína nebude schopná udržať monopol nad informáciami a internet bude postupne pôsobiť ako demokratizačný faktor. Počet obyvateľov Číny bol v roku 1995 1,2049 miliárd a v roku 2000 stúpol na 1,2719 miliárd. Počet telefónnych liniek v Číne bol v roku 1995 33 liniek na 1000 obyvateľov. Do roku 2000 nastalo rapídne zvýšenie na 112 telefónnych liniek na 1000 osôb. Počet osobných počítačov na 1000 ľudí vzrástol z 2,3 počítača v roku 1995 na 15,9 v roku 2000. Počet používateľov internetu tvoril v roku 1995 iba 60000 osôb a do roku 2000 zaznamenala Čína extrémne vysoký rast až na úroveň 22,5 miliónov ľudí. Penetrácia internetu v Číne je na úrovni 1,76% obyvateľov. (World Bank: ICT at a glance: China)

Čína započala rozvoj počítačových sietí relatívne veľmi neskoro oproti ostatným krajinám sveta. Prvá počítačová sieť CANET[9] bola vytvorená v roku 1987. (Cullen a Choy, 1999) Hlavným cieľom tejto siete bolo rozvíjať podporu pre akademickú a výskumnú sféru na báze počítačov. V rámci CANETu boli experimentálne poskytované služby elektronickej pošty s napojením na Univerzitu v Karlsruhe v Nemecku. V rokoch 1988 až 1999 boli vytvorené miestne počítačové siete na Inštitúte vysokoenergetickej fyziky a v Národnom centre počítačových sietí Číny pod názvom ChinaNet. V roku 1990 si Čína zaregistrovala národnú doménu s koncovkou .cn. Všetky tieto siete zdieľali rovnakú vlastnosť - neexistoval priamy medzinárodný internetový prístup. Prvé oficiálne medzinárodné internetové spojenie Číny so svetom bola prenajatá linka vedúca do Standfordu a poskytovala email pre čínskych vedcov. Počas nasledujúcich rokov bolo priamo na internet pripojených množstvo akademických a univerzitných sietí. Prvá dátová sieť prístupná pre verejnosť bola ChinaPAC pod Ministerstvom pôšt a telekomunikácií.

Do roku 1995 fungovala väčšina sietí na báze akademickej a slúžila pre výskumné inštitúcie. V polivici roku 1995 bola vytvorená komerčná sieť ChinaNET (podobný názov, odlišná sieť od ChinaNetu) pod Ministerstvom pôšt a telekomunikácií Číny. Jednotlivci si mohli priamo zakúpiť internetové pripojenie v rámci ChinaNETu.

Ďalším dôležitým míľnikom pre rozvoj v internetu v Číne bol takzvaný faktor „zlatého projektu“. (Cullen a Choy, 1999) Zlaté projekty tvorila séria návrhov na rozvoj telekomunikačnej infraštruktúry v Číne, na ktoré bola kladená vysoká priorita. Tieto projekty vznikli v roku 1993 a boli priamo pod dohľadom podpredsedu vlády. Jedným zo „zlatých návrhov“ bol aj národný rozvoj internetu.

Ministerstvo pôšt a telekomunikácií bolo jediným regulátorom všetkých foriem telekomunikácií v Číne vrátane internetu. Zároveň zodpovedalo za vytváranie a uplatňovanie regulačných nariadení a bolo jediným poskytovateľom internetu s medzinárodným spojením. V roku 1993 vznikla Spojená komisia ekonomických informácií, ktorá bola zodpovedná za „formulovanie nariadení pre rozvoj národnej informačnej infraštruktúry.“ (Cullen a Choy, 1999) Až do roku 1996 ale neexistovala systematická kontrola internetu zo strany čínskej vlády. Ako uvádzajú Cullen a Choy pre čínsky internet platia štyri druhy regulácií:

1. obmedzenia určujúce vznik poskytovateľov internetového pripojenia a medzinárodných pripojení do internetu

regulácie, ktoré sa zaoberajú internetovou kriminalitou
monitorovanie internetových poskytovateľov a užívateľov
regulácie doménového priestoru

7.2.1 Obmedzenia určujúce vznik poskytovateľov internetového pripojenia a medzinárodných pripojení do internetu

Táto kategória je najdôležitejšia, keďže určuje, ako môže vyzerať čínsky internet. Dočasné nariadenia schválené v roku 1996 uvádzajú v článku 5, že „Spojená komisia ekonomických informácií reguluje a rozhoduje dôležité udalosti vzťahujúce sa na medzinárodné spojenia, ako napríklad vytváranie nariadení a tiež dozor na fungovaním medzinárodných spojení.“ (Dočasné nariadenia in Cullen a Choy, 1999) V článku 6 sa ďalej vyskytuje veta: „všetky priame medzinárodné spojenia musia používať medzinárodné vstupné a výstupné kanály siete Ministerstva pôšt a telekomunikácií.“ (Cullen a Choy, 1999) Tieto nariadenia vytvorili monopol na medzinárodné spojenia a významne uľahčili systém monitorovania prichádzajúcich a odchádzajúcich dát, keďže existuje iba jedna linka vedúca von z Číny, cez ktorú sú smerované všetky dáta a informácie.

Všetky medzinárodné spojenia musia byť schválené parlamentom a sú pod dozorom Ministerstva pôšt a telekomunikácií, ako aj ďalších určených inštitúcií (napr. Čínska akadémia vied, Štátna komisia pre vzdelávanie a podobne). Medzinárodné spojenie môže byť povolené iba subjektom, ktoré splnia nasledujúce podmienky (Cullen a Choy, 1999):

musia byť založené ako firma alebo inštitúcia dodržiavajúca právny systém Číny
musia mať potrebné technické vybavenie, technikov a dozerajúci personál

3. musia mať systém kontroly bezpečnosti a pravidlá na technickú ochranu

musia byť v súlade s ostatnými zákonmi a reguláciami a inými podmienkami stanovenými čínskym parlamentom

Zároveň takéto subjekty musia požiadať o povolenie prevádzkovať medzinárodné spojenie od príslušných vládnych ministerstiev. Ďalej sú povinné spĺňať všetky bezpečnostné požiadavky a nemôžu využívať internet na aktivity, ktoré by mohli ohroziť národnú bezpečnosť alebo vyzradiť štátne tajomstvá. Tiež nemôžu vytvárať, sťahovať, duplikovať alebo šíriť informácie, ktoré by mohli ovplyvniť verejný poriadok a nemôžu v žiadnom prípade reprodukovať akékoľvek pornografické informácie. V roku 1998 vstúpili platnosť ďalšie obmedzenia, ktoré vytvorili trojstupňový systém a jasne oddelili užívateľov, poskytovateľov internetového pripojenia a medzinárodné spojenia.

7.2.2 Regulácie vzťahujúce sa na internetovú kriminalitu

V trestnom zákonníku z roku 1997 Čína zaviedla niekoľko článkov týkajúcich sa hackingu, podľa ktorých každý, kto sa dostane do systémov štátnych databáz a iných technologických oblastí bude potrestaný. Na to, či databáza bola naozaj poškodená sa neberie ohľad. Zároveň bude potrestaný aj človek, ktorý vymaže, upraví, pridá alebo inak naruší funkcie systému počítačovej databázy a spôsobí nesprávne fungovanie systému. (Cullen a Choy, 1999)

7.2.3 Monitorovanie internetových poskytovateľov a užívateľov

Za monitorovanie je zodpovedný Úrad verejnej bezpečnosti (Úrad VB). Nariadenie vydané v roku 1996 uvádza, že každý internetový poskytovateľ sa musí zaregistrovať s Úradom VB do tridsiatich dní od schválenia fungovania. Každý, kto sa nezaregistruje, bude odsúdený podľa Pravidiel bezpečnosti počítačových systémov z roku 1994. Úrad VB vydal nasledujúce nariadenia, ktoré musia poskytovatelia a užívatelia internetu dodržiavať (Cullen a Choy, 1999):

1. musia zabezpečiť bezpečnosť počítačových sietí a ich bezproblémové fungovanie

2. musia prevziať zodpovednosť za vzdelávanie a prípravu užívateľov v otázkach bezpečnosti

3. musia zaregistrovať užívateľov, ktorým bola poskytnutá informácia a preskúmať poskytnutú informáciu, či nie je zakázaná

4. musia vytvoriť systém na registráciu užívateľov elektronických fór

5. musia uchovávať záznamy akéhokoľvek porušenia nariadení a oznámiť ich Úradu VB

6. musia vymazať zo siete akúkoľvek adresu, adresár alebo server, na ktorom je zakázaný obsah

Zakázaným obsahom podľa Úradu VB sú nasledujúce informácie (Cullen a Choy, 1999):

1. Materiály nabádajúce k odporu alebo porušeniu Ústavy, zákonov alebo nariadení

2. Materiály nabádajúce k zvrhnutiu vlády alebo socialistického systému

3. Materiály nabádajúce k rozdeleniu krajiny alebo narušujúce národné zjednotenie

4. Materiály vzbudzujúce nenávisť medzi národnosťami

5. Materiály obsahujúce klamstvá alebo šíriace ohováranie, likvidujúce poriadok spoločnosti

6. Materiály presadzujúce vieru vo feudálne nadprirodzené inštitúcie, sexuálne sugestívny materiál, gambling, násilie, vraždu, terorizmus alebo nabádajúce iných na páchanie zločinov

7. Materiály otvorene urážajúce ľudí alebo šíriace nepravdu o ľuďoch

8. Materiály poškodzujúce reputáciu štátnych orgánov

9. Materiály podporujúce iné aktivity proti Ústave, zákonom alebo iným nariadeniam

Zároveň sú tu uvedené aj ďalšie nariadenia vzťahujúce sa na počítačovú kriminalitu uvedenú vyššie. Pre internetových poskytovateľov, medzinárodné spojenia a užívateľov platí, že ak porušia niektoré z týchto pravidiel, ich práva na medzinárodné spojenie môžu byť zrušené. „Niektorí poskytovatelia internetu sa sťažovali, že je celkom nereálne prenášať zodpovednosť za stránky, ktoré si prezerajú ich zákazníci, na nich.“ (Cullen a Choy, 1999)

7.2.4 Regulácie doménového priestoru

Tu je zaujímavé spomenúť iba nariadenie, podľa ktorého akákoľvek doména obsahujúca slová ako „čínsky“ alebo „národný“ podlieha schváleniu príslušného vládneho odboru.

Snaha regulovať internet v Číne je úplne zrejmá zo všetkých uvedených nariadení a obmedzení. Snaha o čo najpresnejšie vymedzenie všetkých obmedzení a zároveň používanie veľmi vágnych pojmov v kombinácii s komunistickou diktatúrou znamená, že žiadna spoločnosť alebo jednotlivec používajúci internet si nemôžu byť istí, či nebudú čínskymi autoritami obvinení z porušenia pravidiel a odsúdení. Úrad VB zamestnáva niekoľko tisíc pracovníkov, ktorí dennodenne vyhľadávajú na internete stránky „ideologicky závadné“ a zabezpečujú ich blokovanie. Strach poskytovateľov internetu, že na ich serveroch môžu byť nájdené nevyhovujúce webstránky alebo ich užívatelia si môžu takéto stránky prezerať vedie až k autocenzúre. „Možnosť zrušenia [poskytovateľa internetu] vládou podnecuje k autocenzúre internetových spoločností, čo ma za následok úplne potlačenie politickej komunikácie online.“ (Kalathil in Peters, 2002)

Autoritársky režim v Číne úspešne blokuje prístup k webstránkam zahraničných médií. Takto už boli zablokované internetové prezentácie médií ako CNN, BBC, Hlas Ameriky, New York Times, Washington Post a tiež Wall Street Journal. Prístup je tiež zakázaný k stránkam tajwanskej vlády a Amnesty International. V nedávnej dobe čínski cenzori experimentovali s blokovaním svetovo najpoužívanejšieho vyhľadávača Google. Prístup k obsahu zahraničných médií na internete je povoľovaný až po ich kontrole Úradom pre zahraničnú propagandu.

Cena za pripojenie na internet umožňuje taktiež obmedzovať prístup k internetu. Pripojenie je prístupné hlavne mladým profesionálom - mužom, ktorí pochádzajú z veľkých miest alebo rýchlo sa rozvíjajúcich pobrežných oblastí a majú univerzitné vzdelanie. Cena pripojenia k internetu predstavuje 10 až 45 amerických dolárov na mesiac, pričom sa platí ešte za každú hodinu strávenú na internete až do výšky jedného dolára. Príjem priemerného používateľa internetu v Číne je 4185 dolárov, čo je až štvornásobok priemernej ročnej mzdy. (Peters, 2002) Zároveň cena potrebného počítačového vybavenia obmedzuje používanie internetu iba na vrstvu ľudí z vyššej strednej triedy. Existuje možnosť pripojenia v internetových kaviarňach, ktoré ale na základe vydaných nariadení prísne kontrolujú používanie internetu u svojich zákazníkov, pričom musia presne zaznamenávať identitu návštevníkov. Tým pádom internetové kaviarne odpadajú ako alternatíva pre anonymné surfovanie po internete. Čínska vláda sa snaží aj v tejto oblasti o prísnu kontrolu, a preto existuje až dvadsaťpercentná daň na používanie internetu v internetových kaviarňach. V roku 2000 sa čínska vláda zamerala na kontrolu internetových kaviarní v meste Fuoshon a zistila, že väčšina kaviarní porušovala vydané nariadenia. Väčšina kaviarní bola zatvorená a niektoré mohli požiadať o znovuvydanie licencií. Snaha o cenzúru zašla až tak ďaleko, že jeden z podnikateľov bol pokutovaný za to, že jeho pracovník použil vulgárne výrazy v online diskusnom fóre. (Peters, 2002)

Všetky čínske internetové portály sa museli zaregistrovať a byť odobrené Úradom VB, inak by im hrozilo zatvorenie. Čínsky portál SoHu.com, ktorého majiteľmi je aj spoločnosť Down Jones, varoval svojich používateľov, že je viazaný zákonom oznámiť úradom všetkých užívateľov, ktorí napíšu akýkoľvek text namierený proti čínskej vláde. Podľa nových nariadení zároveň boli portály povinné nainštalovať bezpečnostné programy a kopírovať všetky emaily prijaté alebo odoslané používateľmi. (AP/USA Today, 2002)

Proaktívny prístup čínskej vlády k internetu je jasný aj zo snahy využiť internet na centralizovanie kontroly vzdialených provincií. Ako uvádza Peters, čínska vláda pracuje na modeli online vládneho portálu, ktorý uľahčí kontrolu financií (najmä daní) plynúcich z provincií do Pekingu. (Peters, 2002) Ďalšia demonštrácia využitia internetu na propagandistické účely za účelom posilnenia národného vedomia bola použitá po americkom bombardovaní čínskeho veľvyslanectva v Belehrade v roku 1999. Okamžite vzniklo diskusné fórum na stránkach vládou vydávaných novín People's Daily, kde sa vzmohla vlna antiamerikanizmu. Rovnaká situácia nastala po zostrelení amerického špionážneho lietadla EP-3 v roku 2001 čínskou armádou. Cenzori v tomto prípade nezasiahli okrem mazaní extrémne protiamerických príspevkov, aj keď Boas a Kalathil uvádzajú, že diskusie sa niekedy obrátili aj proti vláde. (Boas a Kalathil, 2001)

Regulácia elektronických fór je ďalšou aktivitou čínskej vlády. Úrad VB vydal uznesenie, ktorým nariadil odstrániť všetky elektronické fóra, kde sa nachádzali „reakčné“ odkazy. Diskusné fóra v Číne fungujú na báze autocenzúry návštevníkov a tiež pod dohľadom poverených administrátorov, ktorí zabezpečujú, aby sa na nich neobjavoval žiadny ideologicky alebo politicky protirečiaci obsah politike čínskej vlády a komunistickej strany. V prípade, že sa takýto obsah vyskytne, nasleduje upozornenie užívateľa a zmazanie príspevku. Zároveň je veľmi pravdepodobné, že sa začne špeciálne stopovanie IP adresy používateľa a príslušné autority zistia, odkiaľ sa užívateľ presne pripájal. Ak to bola internetová kaviareň, nie je problém zistiť identitu užívateľa, keďže takéto spoločnosti musia viesť presné záznamy o svojich zákazníkoch. V prípade pripojenia sa užívateľa z domu je identifikácia ešte ľahšia. Úrady iba nakontaktujú poskytovateľa internetu, ktorú danú IP adresu používa a zistia si, ktorému telefónnemu číslu bola daná IP adresa v daný čas pridelená. Telefónne číslo ich privedie až do konkrétneho bytu či domu. Bezpečnejším sa zdá pripojenie z nejakej veľkej spoločnosti, avšak aj tu je možnosť identifikácie užívateľa sieťovým administrátorom tejto spoločnosti. Administrátor iba nahliadne do záznamov, prípadne zachytených odoslaných odkazov a ukáže na konkrétneho zamestnanca.

Používanie internetu v Číne je nástrojom efektívnej a relatívne bezpečnej komunikácie (pri dodržaní šifrovania a iných bezpečnostných štandardov) pre zakázané hnutia a disidentské mimovládne organizácie fungujúce v ilegalite. Známy je prípad hnutia Falun Gong, ktoré organizovalo svoju členskú základňu a neskôr masové protesty práve cez internet. Zároveň využívalo internet na smerovanie informácií von z krajiny, hlavne do západných médií.

V roku 1998 bol uväznený na dva roky Lin Hai, podnikateľ, ktorý údajne poslal tridsaťtisíc emailových adries patriacich čínskej štátnej administratíve do online prodemokratického magazínu v USA. Podľa úradov bol odsúdený za „nabádanie k rozvratu štátu“. (Cullen a Choy, 1999) Tento prípad jednoznačne dokázal, že v Číne nie je právo na súkromie rešpektované a že komunikácia pomocou elektronickej pošty je monitorovaná totalitným režimom. Huang Chi bol podobne odsúdený za to, že spravoval stránky zaoberajúce sa dodržiavaním ľudských práv v Číne. Demokratická strana Číny rovnako uvádzala internet, ako rýchly nástroj na sformovanie a mobilizáciu členskej základne v roku 1998.

Po aprílových protestoch hnutia Falun Gong v roku 1999 čínska vláda zareagovala veľmi rýchlo a tvrdo a začala sa séria masových zatýkaní aktivistov tohto hnutia. Autority rýchlo prešli k zrušeniu webstránok hnutia Falun Gong v rámci krajiny a zároveň zablokovali prístup ku stránkam Falun Gongu v zahraničí. V roku 2000 vydalo Ministerstvo informačného priemyslu sériu vyhlášok a nariadení, medzi ktorými sa objavil aj zákaz „učení diabolských kultov“. Podľa členov Falun Gongu v zahraničí sa komunikácia elektronickou poštou s členmi v Číne stáva čoraz ťažšou. Zároveň čínska vláda pristúpila k uväzneniu členov Demokratickej strany Číny, aby zastavila sa vzmáhajúce hnutie na internete. „Osudy [uväznených disidentov] boli viackrát zverejnené v čínskych médiách, bezpochyby slúžiac ako príklad ostatným, ktorí by sa mohli pokúsiť použiť internet na podkopávanie existujúcich inštitúcií.“ (Boas a Kalathil, 2001)

Jediným známym prípadom, keď internet vyvolal bottom-up nátlak v prípade Číny sa stalo nešťastie v bani v Guangchi, keď záplavy uväznili niekoľko stoviek baníkov. Títo baníci neskôr zomreli kvôli nedostatočnej pomoci. Nasledovalo zverejnenie týchto informácií na internete, postupne informácie prevzali aj lokálne médiá, ale lokálne autority sa stále nevyjadrovali k udalosti a zachovávali mlčanie. Jeden z lokálnych novinárov poslal pomocou elektronickej pošty informáciu o smrti baníkov regionálnym agentúram, ktoré sa prišli na miesto udalosti pozrieť a zistiť bližšie informácie. Následne začali informácie zverejňovať aj väčšie regionálne noviny, centrálna tlačová agentúra ale taktiež o udalosti nepublikovala žiadne informácie. Informácie sa teda ďalej šírili po internete a na webových portáloch, až o udalosti informoval aj oficiálny vládny denník People's Daily. Centrálne orgány po tomto zverejnení poslali na miesto činu vyšetrovaciu komisiu, ktorá zatkla majiteľa bane.

V tomto prípade internet zohral rolu informačného nástroja, ktorý umožnil cirkuláciu informácií až do takej miery, že sa vytvorilo všeobecné povedomie o udalosti medzi masou internetových užívateľov, čo ďalej vyvolalo tlak na regionálne a národné médiá, aby o udalosti informovali. To vyústilo až k tlaku médií na vládu, aby sa začala zaplavenou baňou a smrťou baníkov zaoberať. Je pravdepodobné, že v prípade neexistencie internetu by sa táto informácia nedostala z provincie von, keďže by neexistovala efektívna cesta na odoslanie tejto informácie ďalej. Zároveň by sa nemohlo rozšíriť povedomie o tejto udalosti v takej miere, ako sa tomu stalo na internete.

Internet využívajú aj mimovládne organizácie zameriavajúce sa na obranu ľudských práv v Tibete. Aj ich prispením sa podarilo zviditeľniť tibetský problém, keďže existuje množstvo internetových stránok venujúcich sa práve Tibetu. Internetový prístup v Tibete je ale extrémne obmedzený. Ceny technického vybavenia a za pripojenie k internetu sú vysoké, problémom je aj negramotnosť obyvateľstva. Mimovládne organizácie ako World Tibet Network News, Tibet Information Network, Voice of Tibet, International Campaign for Tibet, Tibet Fund a samozrejme aj Amnesty International majú svoje webstránky, ktoré pravidelne informujú o situácii v Tibete a sú navzájom prepojené. Zároveň sa snažia aj pomocou elektronickej pošty a špeciálnych sekcií webstránok kontaktovať obyvateľov Tibetu. Aj takýmto spôsobom vyvíjajú tlak na komunistickú vládu ohľadne jej politiky v Tibete. Čínska vláda ale opäť zareagovala proaktívnym štýlom a vytvorila špeciálne webstránky slúžiace propagandistickým účelom, ktoré sa snažia vyvolať dojem všeobecnej spokojnosti a dobrej kvality života tibetského obyvateľstva. Najväčším úspechom kampane mimovládnych organizácií bolo presvedčenie Svetovej banky nepodporiť finančne projekt čínskej vlády na presídlenie desaťtisícok chudobných čínskych farmárov do oblasti Tibetu. „Zdá sa veľmi pravdepodobné, že bez medzinárodnej kampane by projekt prešiel.“ (Ferdinand, 2001)

Podľa Boasa a Kalathila by perspektívnou hrozbou pre komunistickú diktatúru mohla byť internetová ekonomika, ktorú čínska vláda podporuje. Prudký rozvoj ekonomiky podporený internetom by mohol vytvoriť silnú strednú vrstvu, ktorá bude presadzovať politickú liberalizáciu. Boas a Kalathil tu vychádzajú zo známej tézy, ktorá hovorí, že po zabezpečení nutných biologických potrieb (potraviny, ubytovanie a podobne) sa ľudia stávajú náchylnejšími požadovať nové práva a slobody. Podporovatelia prijatia Číny do Svetovej obchodnej organizácie argumentujú tiež tým, že otvorením ekonomiky bude Čína tlačená k väčšej transparentnosti a slobode informácií. Avšak v súčasnosti sa situácia ukazuje opačne - zahraničné firmy radi prijímajú podmienky a obmedzenia kladené čínskymi autoritami s vidinou obrovského a nenasýteného trhu. Zahraniční investori taktiež ukázali iba malú snahu spytovať politiku Pekingu v oblasti ľudských práv alebo slobody prejavu. (Malinowski in Boas a Kalathil, 2001)

Zahraničné mimovládne organizácie a disidenti mimo Číny využívajú internet na publikovanie informácií o zásahoch proti disidentom a internetu. Human Rights Watch, Human Rights in China, Amnesty International, Reportéri bez hraníc a ďalšie organizácie pravidelne publikujú informácie o zatýkaniach a porušovaní ľudských práv, vytvárajú online petície a spravujú databázy emailov čínskych disidentov a aktivistov. Čínski disidenti v USA administrujú webstránky v čínskom jazyku a používajú email na odosielanie informácií smerom do Číny. Falun Gong v zahraničí používal internet aj na ovplyvňovanie zahraničnej politiky voči Číne a zverejňoval detaily o jednotlivých zásahoch voči členom hnutia. „Aj keď je nejasné, či takáto nadnárodná advokácia môže ovplyvniť vnútornú čínsku politiku, začala ovplyvňovať medzinárodné vzťahy krajiny.“ (Boas a Kalathil, 2001) V prípade Falun Gongu napríklad vyjadril kanadský premiér znepokojenie v rozhovoroch so svojím čínskym náprotivkom.

Proaktívny prístup čínskych úradov sa ukazuje aj v prípade spustení webstránok s propagandou zameranou na zahraničie, ktorá sa snaží ovplyvniť medzinárodnú mienku o držiavaní ľudských práv v Číne. Existuje tiež podozrenie, že čínska vláda sponzoruje takzvanú kybervojnu, t.j. podporuje hacking stránok, ktoré nevyhovujú kurzu komunistickej Číny a tiež vznik a šírenie vírusov, ktoré majú za cieľ zdiskreditovať určené mimovládne organizácie.

Čína je krajinou, ktorá na jednej strane aktívne podporuje zavádzanie nových technológií a internetu, aby podporila rast ekonomiky, na strane druhej ale vyvíja množstvo aktivít nasmerovaných na obmedzovanie, blokovanie a kontrolu obsahu na internete. Veľký počet extrémne reštriktívnych pravidiel s cieľom udržať internet pod drobnohľadom čínskych autorít neumožňuje rozvoj demokratických hodnôt v Číne. Užívatelia a poskytovatelia internetu sú kontinuálne vystavovaný tlaku existujúcich nariadení, ktoré obmedzujú ich slobodný výber a trestajú akékoľvek (čo aj náhodné) vybočenie zo stanovenej línie. Keďže je v prípade hypertextu veľmi pravdepodobné, že užívateľ navštívi webstránky obsahujúce informácie alebo odkazujúce na stránky neschválené čínskymi úradmi (všetky webstránky nie je možné skontrolovať), je takýto užívateľ vystavený možným trestným postihom aj úplne nevedome. Keďže čínska vláda stanovila prísne pravidlá pre udeľovanie licencií na prevádzku poskytovania internetu, sú aj jednotlivé spoločnosti zodpovedné za konanie svojich užívateľov, aj keď reálne nemajú žiadnu šancu ovplyvniť, aké stránky si bude ich zákazník prezerať. Rozšírené praktiky blokovanie internetových prezentácií zahraničných médií, webstránok mimovládnych organizácií zasadzujúcich sa za ľudské práva a iného obsahu radikálne obmedzujú prístupný obsah na internete. Aj keď je vďaka technológii možné obísť takéto blokovanie, je otázne, koľko užívateľov sa k zakázaným stránkam úspešne prepracuje. Proaktívne stratégie čínskej vlády ďalej poskytujú určitú legitimizáciu totalitného režimu v očiach verejnosti, ktorá si nemá možnosť overiť prezentované informácie v rámci propagandy.

Ďalšími prekážkami rýchlejšieho šírenia internetu v Číne sú zaostalá infraštruktúra hlavne na vidieku a ceny internetu, reguláciou ktorých čínska vláda umožňuje prístup na internet iba vybraným vrstvám. Internet v Číne nepôsobí ako významný demokratizačný faktor, aj keď existujú určité náznaky úspechu. Sú to hlavne rôzne pokusy zo zahraničia ovplyvňovať obraz čínskeho režimu v očiach zahraničnej verejnosti, čím môže dochádzať k tlaku zvonka na uvoľňovanie reštrikcií. Mimovládne organizácie publikujú množstvo informácií o porušovaní ľudských práv, zatýkaní disidentov, okupácii Tibetu a podobne. Prístup k týmto informáciám je možný aj z internetu v Číne, avšak vyžaduje určitú zručnosť v zaobchádzaní s počítačmi.

Spomenutý prípad zaplavenej bane a následného rozšírenia informácií o tomto incidente na internete naznačuje, akým spôsobom by mohol internet ďalej tlačiť na otváranie čínskeho režimu. V tomto prípade internet slúžil ako nástroj na rozšírenie informácií rôznymi smermi mimo provincie, aj keď lokálne autority odmietali zaujať akékoľvek stanovisko. Následné publikovanie faktov o udalosti v iných častiach Číny oficiálnymi médiami vytvorilo zvýšilo tlak na lokálne autority a v závere sa smrti baníkov musel venovať aj denník komunistickej strany. Pôsobenie internetu v prípade zaplavenej bane je zrejmé, avšak tvorí iba výnimku potvrdzujúcu pravidlo. Napriek tomu môže internet vytvárať určitý tlak na režim hlavne zvnútra, pravdepodobne hlavne v nepolitických prípadoch, ktoré ale zasahujú určitú časť verejnosti (aj keď iba regionálne).

Aj napriek existujúcim reguláciám a odstrašujúcim trestom čínske úrady si nebudú schopné udržať náskok pred rapídne rastúcim počtom informácií a webstránok dostupných na internete. Ľudské zdroje v prípade cenzorov a kontrolórov nie sú neobmedzené, avšak rast internetu zatiaľ tak vyzerá. Určitý tlak by teda mohlo vytvoriť aj informačné zahltenie, ktoré by čínske autority nestačili blokovať či filtrovať. Dôležitým faktorom pre demokratizáciu pomocou internetu v Číne bude budovanie infraštruktúry a ďalšia politika čínskej vlády ohľadne internetu. Na stratégie môžu vplývať aj zahraničné spoločnosti, ktoré sa časom môžu cítiť príliš obmedzené určitými pravidlami, aj keď zatiaľ sú ochotné sa podriadiť kvôli veľkosti perspektívneho trhu. Internet v Číne môže byť nástrojom demokratizácie v prípade ďalšieho poklesu cien technického vybavenia a poplatkov za prístup na internet, uvoľnení reštrikčných opatrení zo strany čínskej vlády a obmedzenia pretrvávajúcej autocenzúry. Snahy úradov o rýchly rast internetu v Číne môžu spôsobiť jeho rozšírenie a neustále zväčšovanie sietí, keď sa síce kontrola nestane nemožnou ale neefektívnou. V takomto prípade by reštrikčné opatrenia strácali zmysel a mohlo by dôjsť aj k politickému otváraniu totalitného režimu, prípadne by mohli zosilnieť snahy oponentov o postupný rozpad tlakmi zvnútra. Mobilizácia hnutia Falun Gong, ktoré fungovalo takmer výhradne na báze internetu dokazuje, že takáto alternatíva je možná.

7.3 Mexiko

Povstanie Zapatistov v provincii Chiapas sa zvykne nazývať aj prvou postmodernou revolúciou. Prívlastok „postmoderná“ dostala táto revolúcia práve vďaka využitiu internetu ako nástroja na šírenie informácií. Mexická vláda zaujala pasívny postoj k internetu, pričom internet v súčinnosti s tlak zahraničnej verejnosti vyvolal postupné zastavenie násilných akcií mexickej vlády. Zároveň urýchlil proces demokratizácie v krajine. Populáciu Mexika tvorilo v roku 1995 91,1 miliónov a v roku 2000 99,4 miliónov obyvateľov. V Mexiku sa počet telefónnych liniek na 1000 ľudí zvýšil z 94 v roku 1995 na 125 v roku 2000. Počet osobných počítačov na 1000 ľudí narástol z 25,6 v roku 1995 na 50,6 v roku 2000. Počet používateľov internetu bol v roku 1995 94000 a rapídne narástol do roku 2000 na 2,7124 miliónov obyvateľov. Penetrácia internetu v krajine dosahuje úroveň 2,73% používateľov. (World Bank: ICT at a glance: Mexico)

História internetu v Mexiku začala v roku 1989, keď Inštitút technológie v Monterrey sa stal prvou univerzitou pripojenou na internet cez Texaskú univerzitu v San Antoniu. Už od roku 1986 ale existovalo pripojenie na sieť BITNet. Ďalšie internetové pripojenie vytvorila Mexická národná nezávislá univerzita, konkrétne cez satelitné spojenie rýchlosťou 56 KBps s Národným centrom pre výskum atmosféry v Colorade. Neskôr boli obidve mexické univerzity navzájom prepojené privátnymi linkami s rýchlosťou 9,6 KBps. Na začiatku deväťdesiatych rokov boli na internet pripojené aj ďalšie univerzity, pričom pripojenie sa uskutočnilo cez Inštitút technológie v Monterrey. Guadalajarská univerzita sa pripojila na internet cez Kalifornskú univerzitu v Los Angeles. Niektoré ďalšie inštitúcie sa pripájali na internet cez prepínače X.25.

V roku 1992 vznikla akademická sieť Mexnet a sieť Bajared, ktorá pokrývala akademické organizácie na severe Mexika. V roku 1994 po pripojení Mexického nezávislého technologického inštitútu, Conacytu a Nezávislej metropolitnej univerzity na internet vznikla Národná technologická sieť. Táto sieť bola zložená z Mexnetu a Conacytu a mala rýchlu linku na úrovni 2 MBps. Zároveň v tomto roku započala Národná technologická sieť komerčnú prevádzku. V roku 1995 boli viaceré siete poprepájané a upravené a vytvorili národnú backbone[10]. V tomto roku začali vznikať aj prví komerční poskytovatelia internetu, ktorí poskytovali okrem pripojenia aj ďalšie súvisiace služby. V roku 1996 začalo fungovať Mexické sieťové informačné centrum, ktoré prevzalo správu mexickej domény .mx a administráciu internetových zdrojov v Mexiku. V roku 1997 už existovalo vyše stopäťdesiat poskytovateľov internetu, pričom väčšina pokrývala sever a stred krajiny. Nárast pripojení sa dočasne zastavil po schválení zvýšenia cien liniek pre poskytovateľov internetu mexickou štátnou telekomunikačnou spoločnosťou Telmex.

Prístup na internet je možný na univerzitách alebo iných štátnych inštitúciách. Internetové kaviarne sú ponúkajú prístup pre verejnosť vo väčšine miest, dokonca aj tých menších. Konkurencia tlačí na ceny smerom dolu, priemerné ceny za pripojenie v kaviarňach sa pohybujú okolo dvoch amerických dolárov. Aj keď ceny počítačového vybavenia sú stále vysoké, nedávny pokles spôsobil zvýšenie predaja lacných lokálne skladaných počítačov. (Curry, 2002)

Chiapas je dlhodobo integrálnou súčasťou Mexika, keďže provincia zabezpečuje poľnohospodárske produkty a tiež pracovnú silu pre severné časti. Zároveň sa tu nachádzajú vodné elektrárne a olej. Chiapas je tiež turistickou destináciou a existuje tu rozvinutý cestovný ruch. Zároveň ale mnoho etnických skupín z Chiapas zažíva extrémnu chudobu. Detská úmrtnosť je dvojnásobkom priemeru krajiny a 67% obyvateľov trpí podvýživou. V roku 1993 zomrelo okolo 30000 ľudí kvôli hladu a chorobám spojeným s podvýživou. Prezident Salinas, ktorý sa snažil o radikálnu reštrukturalizáciu mexickej ekonomiky a vstup pod NAFTA, aby pritiahol zahraničných investorov, zmenil článok 27 Mexickej ústavy, a tým umožnil privatizáciu pozemkov patriacich komunite v Chiapas. „Ako odpoveď [na tento krok] nariadili komunity Zapatistov svojim občianskym armádam vstúpiť [do tohto procesu], čo bola posledná snaha na odvrátenie niečoho, čo vyzeralo ako neodvratná aninhalácia.“ (Cleaver, 1998) Povstaniu Zapatistov predchádzalo niekoľko príčin - v roku 1988 stratili obyvatelia Chiapas ilúzie o demokracii, keď bol spáchaný volebný podvod, pričom bol na Chiapas neustále vyvíjaný nátlak kvôli vlastníctvu pôdy. Ďalšou príčinou bolo zrušenie dotácií do poľnohospodárstva súvisiace so vstupom Mexika do NAFTA. Ako uvádzajú Ronfeldt a Martínez, neoliberálne ekonomické reformy zavedené prezidentom Salinasom vytvorili pôdu pre vznik zapatistickej armády. Tiež hovoria o tom, že agenda EZLN[11] bola viac reformátorskou ako revolučnou.

Zapatistom[12] velí subcommandante Marcos a ich boj sa začína v skorých ranných hodinách 1. januára 1994, keď obsadili mesto San Cristobal de las Casa a niekoľkých ďalších mestách. So sebou mali vytlačenú deklaráciu vojny proti mexickému štátu a za oslobodenie ľudí z Chiapas a Mexika. „Sme produktom päťstoročného boja [...] nemáme nič, ale úplne nič, dokonca ani strechu nad našimi hlavami, žiadnu zem, žiadnu prácu, žiadnu zdravotnú starostlivosť, žiadne jedlo alebo vzdelanie. Ani nie sme schopní slobodne a demokraticky voliť svojich politických zástupcov, neexistuje nezávislosť od cudzincov, ani mier či spravodlivosť pre nás a naše deti. Ale dnes hovoríme: ČO JE VEĽA, TO JE VEĽA!“ (Zapatistická deklarácia vojny in Anonym) Jeden zo študentov, ktorý si deklaráciu prečítal, zavolal do CNN, a tak sa svet prvýkrát dozvedel o povstaní Zapatistov. Na miesto prišlo veľa novinárov zo zahraničia a správy o povstaní sa postupne dostávali do sveta. Avšak nikto z divákov ani čitateľov zahraničných médií nikdy nevidel plný text deklarácie, ani sa nedozvedel nič iné, ako útržky informácií, za aké ciele Zapatisti vlastne bojujú. Okrem mexického denníka La Jornada sa nikto nevenoval Chiapasu podrobne.

Neskôr mexická vláda poslala do provincie Chiapas pätnásťtisíc vojakov a boje naplno prepukli. Dokonca aj po vyhlásení prímeria, keď Zapatisti začali namiesto zbraní využívať viac slová, mexické aj zahraničné médiá naďalej odmietali uverejňovať vyhlásenia zasielané EZLN. Distribúcia denníka La Jornada, ktorý uverejňoval materiály Zapatistov v pôvodnom rozsahu, bola obmedzená iba na Mexico City, takže informačná blokáda najväčších médií znamenala pre Zapatistov problém, ako dostať informácie na verejnosť. Sami Zapatisti pôvodne nemali priame pripojenie na internet, ich vyjadrenia často prenášali špeciálni kuriéri cez pásma obkľúčenia mexickou armádou a boli posielané na internet inými ľuďmi, ktorí podporovali alebo vyjadrili solidaritu Zapatistom. Mexická vláda sa snažila vytvoriť dojem, že sa jedná iba o malý lokálny konflikt a odmietala existenciu geríl. Jej vyjadrenia hovorili o maximálne dvesto mužoch, ktorí nemajú jasné predstavy o tom, čo chcú dosiahnuť a časť pochádza z Guatemaly. Medzi hlavné ciele Zapatistov patrilo zavedenie demokratického systému, rezignácia prezidenta Salinasa, vytvorenie dočasnej koalície zloženej z viacerých strán, ktorá dovedie Mexiko k slobodným voľbám. Zapatisti tiež odmietli obvinenia, že bojujú za získanie moci v krajine. „Nechceme štátnu moc. Občianska spoločnosť musí transformovať Mexiko - my sme iba malou časťou tejto občianskej spoločnosti, ozbrojenou časťou - naša úloha je byť garantmi politického priestoru, ktorý občianska spoločnosť potrebuje.“ (Marcos in Ronfeldt, 1997) V tomto čase sa mexická vláda snažila vytvoriť nepriepustné obkľúčenie oblasti konfliktu a odmietala povoliť vstup novinárom a humanitárnym pracovníkom, niektorí boli dokonca obvinení z miešania sa do vnútorných záležitostí krajiny.

Mnoho ľudí, ktorí solidarizovali so Zapatistami, odmietalo takúto informačnú blokádu a uvažovalo o prostriedkoch, ako dostať vyhlásenia EZLN na verejnosť a zastaviť vládou nariadenú represiu. Ako najjednoduchšie riešenie sa zdalo použitie elektronickej pošty - vyhlásenia boli scanované a rozosielané do celého sveta komunitám, u ktorých mohli nájsť podporu a ohlas. Ako uvádza Cleaver tieto komunity zahŕňali newsgroups siete UseNet, konferencie na sieti PeaceNet[13] a internetové emailové konferencie, ktorých členovia sa zaujímali o sociálny a politický život v Mexiku. (Cleaver, 1998) Ďalej takéto vyhlásenia dostávali aj mimovládne organizácie zaoberajúce sa dodržiavaním ľudských práv a slobôd, ľudia, ktorí pôvodom pochádzali z provincie Chiapas a tiež ľudia na internete, ktorí vyjadrovali podporu grassroots hnutiam vo všeobecnosti. No a nakoniec to boli feministické organizácie, ktoré upozorňovali na prípady znásilňovania žien zo Chiapas mexickými vojakmi alebo privítali prijatie Ženského revolučného práva v rámci EZLN, ktoré smerovalo proti tradičnej patriarchálnej spoločnosti. Mnoho čitateľov ďalej preposielalo vyhlásenia emailom na nové miesta, často s prekladom do angličtiny alebo iných jazykov. Takto sa informácie o Zapatistoch a cieľoch ich povstania dostávali aj do komunít, ktoré by pri sledovaní tradičných médií informované neboli.

Novinári a humanitárni pracovníci priamo navštívili miesta konfliktu v provincii Chiapas a napísali niekoľko správ, ktoré poškodzovali obraz mexickej vlády v zahraničí, ako aj obraz Mexika ako krajiny, ktorá sa snažila pritiahnuť nové investície zo zahraničia. Tieto správy od nezávislých pozorovateľov často opisovali krutosti páchané na pôvodných obyvateľoch Chiapasu. Podporná sieť organizácií sa neustále rozrastala a informácie sa naďalej dali nájsť na internete. V roku 1994 sa na požiadanie Zapatistov konalo niekoľko stretnutí mimovládnych a humanitárnych organizácií, ktoré vyústili v nové správy o aktuálnom stave konfliktu. Tieto boli pravidelne zverejňované na webstránkach venovaných povstaniu Zapatistov, ktoré postupne vznikali a znamenali nový pohľad na konflikt, radikálne odlišný od názorov prezentovaných mexickou vládou a zahraničnými médiami. Cleaver označuje takéto informácie ako „kontra-informácie“. (Cleaver, 1998)

Neskôr sa samotným Zapatistom podarilo získať tri rádiové vysielače pracujúce na krátkych vlnách, ktorých výkon bol príliš silný, takže ho ani mexická armáda nedokázala dostatočne odrušiť. Toto vysielanie sa dalo zachytiť po celom Mexiku a tiež v okolitých krajinách vrátane USA. Subcommandante Marcos mal k dispozícii notebook s mobilným telefónom, pričom elektrickú energiu čerpal zo zásuvky zapaľovača starého pick-upu, ktorý mal k dispozícii. Táto technológia mu umožnila pracovať nezávisle na mieste, vždy záviselo iba na pokrytí mobilným signálom a dostatku benzínu v aute, ktoré slúžilo ako generátor elektrickej energie v džungli. Zdroje sa v otázke prístupu na internet pre Zapatistov rozchádzajú. Napríklad Cleaver označuje údajný prístup na internet cez notebook a mobilný telefón ako mýtus. (Cleaver, 1998)

Dôležitý faktor pre Zapatistov boli podporné skupiny po celom svete, ktoré spravovali internetové stránky a konferencie elektronickej pošty. Skupiny týchto ľudí sa postupne stávali organizovanejšími a boli vyčleňovaní ľudia zodpovední za jednu činnosť - napríklad rozposielanie relevantných materiálov ďalej. Z takejto spolupráce vzišla aj elektronická kniha Zapatistas! Dokumenty novej mexickej revolúcie, ktorej vznik bol koordinovaný výhradne cez email a celý tím pozostával z dobrovoľníkov, ktorí prekladali materiály z internetu do angličtiny. Tiež vyšlo CD, ktoré mapuje históriu konfliktu a prináša komplexný prehľad informácií o Zapatistoch.

Informačná blokáda tradičných médií o stave v provincii Chiapas pokračovala, pričom boli aj zriedkavé informácie z novín o Zapatistoch zverejňované na internete. Výsledkom bolo, že na internete sa dal nájsť vyčerpávajúci prehľad informácií, zatiaľ čo čitatelia veľkých denníkov nevedeli o situácii v provincii Chiapas takmer nič. Pôvodne boli súbory s informáciami umiestňované na rozhrania FTP a Gopher, až kým nedošlo k masívnejšiemu rozšíreniu prehliadačov WWW stránok.

Násilná odpoveď vlády na povstanie v Chiapas sa tiež dočkala zverejnenia na internete, pričom vládna propaganda bola rýchlo odhalená. Verejnosť bola pobúrená agresívnou vojnou vedenou mexickou vládou a najatými žoldniermi a boli zorganizované viaceré demonštrácie v Mexico City, San Franciscu, New Yorku a iných mestách. Mimovládne organizácie zas naštartovali kampane zasielania listov a faxov mexickej vláde, či okupácie mexických veľvyslanectiev vo svete. Informácie o týchto aktivitách boli posielané na internet a mohli tvoriť istú podporu pre obyvateľov Chiapasu, ktorí sa „mohli cítiť ako súčasť väčšieho hnutia.“ (Cleaver, 1998) Celosvetové prejavy solidarity a odporu voči násilnému riešeniu vzniknutej situácie dotlačili mexickú vládu k dočasnému zastaveniu vojenského konfliktu a vyjednávaniu so Zapatistami. Neskôr ale nová mexická vláda opäť pristúpila k vojenským aktivitám v provincii.

Počas niekoľkých mesiacov povstania a podpory zo zahraničia vzniklo prodemokratické hnutie, ktoré sa začalo zaoberať otázkami spravodlivosti, životného prostredia, právami žien a žiadalo demokraciu. Časom začali požiadavky prodemokratického hnutia tlačiť na vládnucu stranu PRI zvnútra a začali dominovať diskusiám v mexickej politike. (Cleaver, 1998) Žiadosti o reformu volebného systému a ďalšej demokratizácie eventuálne dotlačili PRI až k rozkolu vo vnútri strany. Stále silnejúce informácie o skutočnej situácii v Chiapas, ktoré sa do Mexika dostávali nielen cez denník La Jornada, ale opäť vo forme letákov a plagátov s informáciami stiahnutými z internetu vytvorili v mexickej verejnosti obavy z vládnucej strany a potenciálnej nestability krajiny. Čoraz častejšie sa na verejnosť dostávali informácie o vládnom terore proti rodinným príslušníkom vojakov EZLN, ktoré pôvodne pochádzali z internetu. Zapatistická armáda podporovala myšlienku novej vládnej koalície zloženej zo spektra viacerých strán a tiež požadovala slobodné voľby.

„Výsledkom [...] je pokračujúca kríza vládnutia, keď každý historický mechanizmus dominancie je ohrozovaný a rozvracaný zdola. Staré kombinácie represie a kooptácie nefungujú a koalície tradičných elít sa rozpadajú. PRI musela prijať volebné reformy, odovzdať vládu opozičnej PAN, tolerovať verejné napomenutia od vlastnej komisie ľudských práv [...], vidiac, že stred gravitácie verejnej politickej diskusie a akcie sa presúva smerom k radikálnym skupinám ako EZLN alebo umierneným skupinám ako Alianza Civica.“ (Cleaver, 1998)

Mexická vláda označila povstanie Zapatistov ako „vojnu atramentu, písaného slova a internetu.“ (Guru in Cleaver) Otázne je, či sa mexická vláda snažila zabrániť komunikácii rebelov z Chiapas smerom von z Mexika. Cleaver píše, že existovali určité náznaky, že mexická vláda sa snažila niečo urobiť s počítačovými komunikáciami, jasné boli snahy o vytvorenie stránok s vládnou propagandou ohľadne konfliktu so Zapatistami. Výpadky siete Profmexis počas kritických momentov počas volieb v auguste 1994 sú pripisované mexickej vláde. Narušenie opozičných komunikácií na Mexickom kongrese bolo ďalším problémom. Obvinení so spolupráce s PRI boli aj niekoľkí komentátori zameraní proti EZLN na diskusných fórach na internete, avšak Cleaver odmieta takéto spojenia. Jedným zo zdokumentovaných prípadov bolo vypočúvanie členov skupiny Mexico Solidarity Network kanadskou špionážnou službou v rámci zasahovania mexických diplomatov do kanadksých záležitostí. Členovia Mexico Solidarity Network ale tvrdili, že tieto výsluchy mali odradiť kanadských aktivistov, ktorí boli v spojení s Mexičanmi, od informovania médií o situácii v Chiapas.

V procese demokratizácie Mexika, ktorého impulzom bolo vypuknutie povstania Zapatistov v Chiapas zohral internet dôležitú úlohu. Najprv slúžil ako nástroj na informovanie verejnosti v Mexiku aj zahraničí o konflikte v Chiapas, neskôr na internete vzniklo veľa stránok a konferencií elektronickej pošty, ktoré sa povstaním Zapatistov zaoberali. Podporné a solidarizujúce skupiny, ktoré boli postupne vytvorené, komunikovali cez internet a koordinovali svoje aktivity na celom svete. Neskoršie akcie ako masové demonštrácie a obsadzovanie mexických veľvyslanectiev boli vyústením podpory, ktorá dlhodobo existovala online. Demokratizačný proces by nemohol prebehnúť ani bez podpory zahraničnej verejnosti a množstva humanitárnych a mimovládnych organizácií. Tieto organizácie sa ale prvotne dozvedeli o situácii v Chiapas práve zo zdrojov na internete a až neskôr vyslali svojich zástupcov do tejto provincie. Internet teda slúžil nielen ako nástroj informovania verejnosti, ale aj ako nástroj koordinácie aktivít a vytvorenia celosvetového hnutia solidarity s roľníkmi v Chiapas. Práve toto hnutie uskutočnilo viacero nátlakových akcií a ovplyvňovalo verejnú mienku a obraz mexickej vlády v zahraničí ďalším zverejňovaním násilia páchaného na obyvateľoch Chiapasu. Je zrejmé, že bez medzinárodného tlaku by mexická vláda neprerušila vojenský boj a aj keď internet nezohral úlohu priameho nástroja, ktorý využíval subcommandante Marcos na informovanie, tvoril však úlohu akéhosi sprostredkovateľského informačného kanála, ktorý napomohol demokratizačnému procesu v Mexiku.

7.4 Srbsko

Rádio B92 sa stalo prvým poskytovateľom internetu v Srbsku a aktívne internet využívalo na šírenie informácií vnútri krajiny a tiež smerom do zahraničia. Miloševičov režim zaujal k internetu pasívny postoj, takže Rádio B92 mohlo vysielať po odstavení vysielačov práve cez internet. Internet v Srbsku sa stal nástrojom sprostredkovania informácií, ako aj podmienkou vzniku siete nezávislých spravodajcov. Jeho vplyv na demokratizáciu Srbska je zrejmý. Celková populácia Srbska tvorila 10,6 miliónov pre roky 1995 aj 2000. V Srbsku sa počet telefónnych liniek na 1000 ľudí zvýšil z 191 v roku 1995 na 226 v roku 2000. Počet osobných počítačov na 1000 ľudí narástol z 14,2 v roku 1995 na 22,6 v roku 2000. Počet používateľov internetu bol v roku 2000 400000, údaje pre rok 1995 chýbajú. Penetrácia internetu bola na úrovni 3,77%. Údaje zahŕňajú aj Čiernu Horu, keďže samostatné dáta pre Srbsko neboli zverejnené. (World Bank: ICT at a glance: Yugoslavia, Fed. Rep.)

Srbsko, pôvodne Juhoslávia, bolo členom organizácie European Academic and Research Network (EARN). Pomocou EARN bolo pre akademickú komunitu umožnené posielať a prijímať elektronickú poštu. Existovali tiež takzvané Bulletin Boards (BBS), ktoré slúžili ako lokálne diskusné fóra, keďže neboli pripojené na internet. Spojenie s EARN bolo zrušené v roku 1992 po uvalení sankcií na Srbsko. V rokoch 1992 až 1994 bolo možné pripojiť sa na zahraničný internet iba, ak mal jednotlivec prístup k prepínaču X.25. Takýto prepínač vlastnili väčšinou iba niektoré inštitúcie, napríklad univerzity a experimentovanie s pripojením do zahraničia bolo drahé, takže neexistoval žiadny verejný prístup k internetu.

Belehradské Rádio B92 bolo nezávislou inštitúciou, ktorej informačný dosah sa postupne premenil z lokálnej na medzinárodnú stanicu. V roku 1993 založilo Rádio B92 svoju prvú webstránku. Štátom ovládaná televízia pripravovala od začiatku vojny propagandou ovplyvnené správy, ktoré prezentovali upravené fakty a nemali s aktuálnou situáciou nič spoločné. „Vojna teritoriálneho dobývania začala ako vojna o definíciu reality, roztrasenú konštrukciu reality spôsobom, akým ju videli štátne médiá. Devastácia miest a iracionálna deštrukcia boli časťou stratégie na vymazanie pamätí a hodnôt skutočného života pred začatím besnenia.“ (Matic, 1999) Počas tohto procesu nahrádzania informácií a prezentovania komentovanej reality začali vznikať nezávislé médiá, ktorých súčasťou bolo aj Rádio B92. Pre neexistenciu zákonnej úpravy bolo rádio nútené existovať a vysielať na nelicencovanej frekvencii, de facto ilegálne. Na zastavenie vysielania Rádia B92 boli podniknuté dva kroky - prvým bola návšteva polície v kanceláriách, druhýkrát „sa k prenosovým káblom dostala voda“ (úvodzovky Matic, 1999), čo prerušilo vysielanie na dva dni.

Pracovníci Rádia B92 si ale postupne uvedomili, že nemôžu ostať iba rozhlasovou stanicou a zapojili sa do aktivít občianskej spoločnosti. Z Rádia B92 vzniklo informačné centrum zamerané na podporu ľudských práv, protivojnového hnutia, práv žien a menšín, bol založený literárny časopis a časopis pre ženy, kultúrne centrum, kde pôsobili hudobníci, maliari, herci a rozvíjalo sa súčasné umenie.

Keď začala vojna v bývalej Juhoslávii, telekomunikačné vysielače a prenosové káble boli prvé, ktoré boli zničené. Miloševičov režim sa snažil vytvoriť si informačný monopol. Rádio B92 a Štúdio 99 zo Sarajeva začali produkovať spoločné programy. Postupne bolo prerušené telefonické spojenie medzi Belehradom a Sarajevom a neexistovala žiadna spravodajská agentúra. Informácie boli často potvrdzované cez viaceré zahraničné zdroje v Paríži, Viedni a Miláne.

Rádio B92 potrebovalo na komunikáciu so svojimi spravodajcami satelitné telefóny, ktoré sa ale v Srbsku nenachádzali. Preto sa prešlo na fungovanie cez sieť rádioamatérov, ktorá bolo tolerovaná vládou ako forma humanitárnej podpory. Problém s rádioamatérmi bol v tom, že kódex rádioamatérov neumožňoval prenášať politicky orientované správy a zároveň bola táto sieť nespoľahlivá. Rádioamatéri neboli školení žurnalisti, takže sa stávalo, že správy z jedného miesta na druhé dorazili pozmenené, zároveň sa niektorí rádioamatéri snažili tieto správy ovplyvňovať vlastnou politickou agendou.

Pre Rádio B92 a zachovanie objektívneho informovania sa stalo životne dôležitým poslaním nájsť riešenie tohto problému. Alternatívou bol od začiatku internet, lenže neexistovali žiadni poskytovatelia internetu v krajine. Rádio B92 malo dve možnosti - počkať na vznik poskytovateľa pripojenia k internetu alebo vytvoriť infraštruktúru pre poskytovanie internetu. Voľba padla na druhú možnosť, ktorá sa zdala reálnejšia.

V roku 1994 sa Rádio B92 dohodlo s amsterdamským internetovým poskytovateľom XS4ALL na vytvorení prístupu na internet. Trvalo ešte takmer rok vybaviť všetky náležitosti a zabezpečiť financovanie prenajatej telefónnej linky do Amsterdamu. 14. novembra 1995 boli otvorené internetové stránky OpenNet.org. OpenNet sa stal prvým internetovým poskytovateľom v Belehrade a bol jediným internetovým poskytovateľom v Srbsku až do marca 1996. Rádio muselo prekonať na ceste k internetu mnoho prekážok, ktoré boli často kladené zo strany vládou kontrolovaného telekomunikačného podniku PTT, ktorý nebol ochotný predať telefónne linky vedúce do Amsterdamu. Rádio sa preto muselo uspokojiť s pomalou linkou 28,8 KBPS s ďalšími siedmimi telefónnymi linkami prenajatými od blízkych organizácií. Kvôli obmedzenej kapacite bol internet poskytovaný iba na nekomerčnej fáza a slúžil hlavne pre potreby Rádia B92 a iných občianskych neziskových aktivít.

Cieľom OpenNetu bolo:

· poskytnúť prístup k internetu a vzdelávaniu verejnosti bez rozdielu (bola sprístupnená miestnosť s počítačmi pripojenými k internetu),

· poskytnúť prístup k internetu pre nezávislé médiá (cieľom bolo vytvoriť nosný systém pre rýchly prenos článkov),

· umožniť počúvať vysielanie Rádia B92 za hranicami Srbska a vytvoriť spätnú väzbu (je známe, že veľa mladých obyvateľov bývalej Juhoslávie emigrovalo a ukrývalo sa v susediacich štátoch)

· vyškoliť nezávislých žurnalistov a poskytnúť im podporu

· objektívne informovať a poskytnúť zdroje pre zahraničných žurnalistov

Zabezpečenie informácií prebiehalo na niekoľkých úrovniach, tiež však pomocou šifrovania emailov a príloh v emailoch, vytvorením mirror (zrkadliacich) serverov v zahraničí a iných metód.

Srbská vláda sa k internetu stavala najprv ambivalentne. Na jednej strane chápala, že internet sa stáva zdrojom informácií a ich prenosu na celom svete, na druhej strane nechcela, aby sa internet v Srbsku príliš rozšíril. Internet bol v podstate vládou ignorovaný až do okamihu, keď Rádio B92 spustilo svoje webstránky. Potom nasledovala rýchla investícia do internetu od súkromnej banky BK blízkej vládnym kruhom v spolupráci s telekomunikačnou spoločnosťou PTT.

V roku 1996, keď vláda sfalšovala výsledky volieb do miestnych orgánov, vznikla koalícia demokratických strán Zajedno a boli organizované masívne protesty verejnosti a študentov. Prístup k internetu sa začal rozširovať aj na pôde univerzít. Na stránkach Rádia B92 - OpenNet boli publikované články, audio vysielanie a tiež živý online program. V novembri 1996 začal signál vysielača Rádia B92 konštantne slabnúť. Vysielač sa nachádzal v komplexe štátneho rozhlasu a televízie, takže technici rádia nemohli zistiť podstatu problému oslabovania singálu. Zároveň bolo vysielanie niekým úmyselne prerušované. Vďaka spoľahlivosti Rádia B92 záviselo na jeho informáciách veľa zahraničných novinárov a zároveň srbská verejnosť orientovaná proti Miloševičovi. Po oficiálnom zákaze a zastavení vysielača rádia 3. decembra 1996 pokračovalo elektronické vysielanie po internete. „Pomocou všetkých prostriedkov bolo možné pozorovať súčasnú situáciu v Srbsku ako internetovú revolúciu, ktorá zaviedla štandardy protestu pre občanov a poskytla potenciál pre ďalšie využitie technológie, ktoré ešte musí byť preskúmané.“ (Pantic)

OpenNet ako poskytovateľ pripojenia vyberal za internetové služby poplatky. Tento faktor sa ale ukázal ako limitujúci pre ľudí v Srbsku aj zahraničí, ktorí mali záujem dostávať informačné balíky. V tomto čase začal Miloševičov režim výraznejšie používať policajnú brutalitu proti demonštrantom, a tak sa Rádio B92 rozhodlo poskytovať informačné balíky zadarmo, a to dvojjazyčne - v srbčine a angličtine. Pre zahraničných žurnalistov boli tieto informačné balíky často jediné nezávislé informácie pochádzajúce priamo zo Srbska. Informačné balíky boli navrhnuté vo forme letákov, ktoré boli pripravené na tlač a tento spôsob sa osvedčil počas trvania informačnej blokády. Informácie boli čítané nahlas na námestiach v jednotlivých okresných mestách, vylepované na steny domov, šírené počutím a prerozprávaním. Do miesta bez prístupu k internetu sa bulletiny dostávali tak, že boli najprv vytlačené v zahraničí a faxované späť do krajiny, kde boli rozmnožované fotokopírovaním a ďalej distribuované lokálnymi rádiami, faxom a podobne.

Rádiu B92 sa podarilo zorganizovať elektronickú sieť korešpondentov po celom Sbrsku. Počas dôb Miloševičovho režimu to bola jediná informačná sieť, ktorá uspela. Táto sieť pracovala iba cez internet a všetko, čo sa odohralo v Srbsku bolo okamžite spracované a distribuované do centra Rádia B92. Každý prispievateľ potreboval iba telefónnu linku, ktorou sa pripojil na modemy poskytovateľa internetu OpenNetu. Študenti s prístupom na internet cez akademické inštitúcie a OpenNet informovali bezprostredne o výsledkoch demonštrácií a tieto informácie boli po spracovaní vydávané ako balíky a posielané cez internet do zahraničia.

Po odstavení vysielača v decembri 1996 Rádio B92 využívalo na prenos do zahraničia práve internet (webstránky, email, internetové vysielanie), na ktorých zverejňovalo alternatívne informácie voči oficiálnej propagande. Tieto informácie boli neskôr prenášané späť (rebroadcasting) do Srbska rádiostanicami v Čiernej Hore, neskôr vysielanie podporili svojimi zdrojmi a kapacitami aj medzinárodné stanice Hlas Ameriky, Rádio Slobodná Európa a BBC. Rozhlasové stanice šírili signál do Srbska na stredných vlnách a satelitom (satelitný signál mohli zachytiť lokálne stanice a odvysielať ho). Vysielanie bolo odoslané cez internet vo formáte RealAudio, ktorý sa bežne používa na audio prenos po internete. Neskôr sa prešlo na živé vysielanie (webcast), ktoré bolo v reálnom čase prenášané späť do Srbska už spomenutými rozhlasovými stanicami.

Vládnuci režim si uvedomoval, že internet je otvoreným médiom, avšak nedokázal ho patrične využiť a zároveň ho nemohol zastaviť. Postupne vznikli aj prezentácie vládnych strán na internete, vláda však naďalej ignorovala používanie internetu nezávislými médiami. Jedinou možnosťou, ako čeliť internetovému vysielaniu, by bolo úplne odpojiť všetky linky vedúce von z krajiny, čo by ale znemožnilo akúkoľvek medzinárodnú komunikáciu a telefónny systém by bol v podstate paralyzovaný. „Distribúcia programu bola virtuálne nezastaviteľná. Internet poskytuje rôzne riešenia na prekonanie obštrukcií a zásahov. Na zastavenie distribúcie programu by režim musel odrezať všetky telefónne linky spájajúce túto krajinu so zvyškom sveta. Ale satelitné telefóny v kombinácii s internetom by mohli prekonať aj toto obmedzenie.“ (Matic, 1999)

Kapacita internetového pripojenia neumožňovala začať vysielanie obrazu v reálnom čase, až kým agentúra Internews neposkytla mobilnú satelitnú technológiu. Rádio B92 použilo kameru na snímanie každodenných demonštrácií, videozáznamy boli odosielané cez satelit a distribuované na videokazete a neskôr opäť vysielané (rebroadcasting) lokálnymi a medzinárodnými televíziami.

Internet využila na svoje zviditeľnenie aj Demokratická strana Srbska. V čase, keď sa vládnuci režim snažil o jej zákaz pred voľbami, využívala mirror (zrkadlové) servery v zahraničí na propagáciu svojich myšlienok, na ktoré režim nemal žiadny dosah. Zároveň boli jej stránky spojené so stránkami informačnej agentúry, ktorá podávala alternatívne informácie o vnútornej politike, dianí v Kosove a podobne. Neskôr Demokratická strana Srbska opäť prešla na svojich stránkach k štandardnému informovaniu o dianí v strane a zverejňovala svoje postoje k politickým otázkam.

Počas vojny v Kosove nastal iný problém - nástroje a kapacity na vysielanie existovali, avšak Miloševičov režim zakázal prístup žurnalistom do oblastí Kosova. O dianí v Kosove začalo cez internet vysielať Rádio 21 informácie určené pre verejnosť za hranicami tejto oblasti. Verejnosť v Kosove bola informovaná iba nepriamo, až kým sa nepodarilo zaistiť vysielač s frekvenciou v Čiernej Hore s dosahom do Kosova. Vysielanie v albánčine bolo produkované spoločne Rádiom Koha a Rádiom 21 a pokrývalo tretinu teritória. Program vytváraný v Prištine bol posielaný cez internet do kancelárií Rádia B92 a odtiaľ preposielaný ďalej do Londýna, kde bol presmerovaný cez BBC satelit na vysielač v Čiernej Hore a vysielaný do Kosova rozhlasom. „Toto je prvý nezávislý program, ktorý poráža monopol médií srbského režimu a tiež korešpondujúci monopol separatistickej Kosovskej oslobodzovacej armády.“ (Matic, 1999)

Informačným centrom v Kosove spojeným s Rádiom B92 sa tiež stalo opátstvo Visoki Decani, odkiaľ opát Sava posielal svoje mierové posolstvá srbským obyvateľom. Zároveň opátstvo slúžilo aj ako lokálne informačné centrum. „Internet bol často jediným spôsobom, ako komunita mníchov a Srbov v regióne mohla získať informácie.“ (Vostinic)

Vyskytli sa aj snahy o cenzurovanie OpenNetu. V roku 1998 bola autonómia srbských univerzít a nedotknuteľnosť akademickej pôdy zrušená vládnym zákonom o univerzitách. Prvým krokom bolo prepustenie vedúceho počítačového centra, ktoré študenti využívali na prístup k internetu. Bola zrušená služba „Kto je kde“, ktorá umožňovala lokalizovať a kontaktovať srbských študentov v rôznych častiach sveta. Zároveň začalo filtrovanie obsahu OpenNetu, takže študenti a učitelia sa nemohli pripojiť na stránky Rádia B92, ani počúvať online vysielanie. Mnohí preto opäť vyhľadali informačné centrum Rádia B92, kde bol voľný prístup k internetu pre všetkých záujemcov.

Prípad Srbska je jasný príkladom krajiny, v ktorej internet pomohol v boji proti autoritárskemu režimu Slobodana Miloševiča. Internet v tomto prípade zohral úlohu nielen nástroja, cez ktorý boli informácie preposielané a sprostredkované, ale aj aktívneho komunikačného média otvoreného každému, kto mal záujem prispieť. Dokazuje to vznik informačnej siete Rádia B92, ktorá slúžila na rýchle získavanie informácií z rôznych častí Srbska. Prispievatelia boli často obyčajní študenti a ľudia z regiónov, ktorí mali záujem na objektívnom informovaní verejnosti v Srbsku a zahraničí o aktuálnej situácii. Veran Matic vo svojej práci zároveň uvádza niekoľko návodov a tipov, ako postupovať v nedemokratických a autoritárskych krajinách v prípade snahy o blokovanie informácií. Tvrdí, že jednotlivcovi stačí notebook s telefónnou linkou (či už pevnou, mobilnou alebo satelitnou) na šírenie informácií cez internet a tlačiareň, pomocou ktorej je možné produkovať letáky a bulletiny a lokálne ich distribuovať. Vplyv internetu na proces demokratizácie je v prípade Srbska pozitívny. Pomocou internetu sa podarilo nielen vytvoriť alternatívu šíreniu vládnej propagandy, ale aj zmobilizovať verejnosť k masovým pouličným demonštráciám. Zároveň sa počas celej doby od vojny v bývalej Juhoslávii až po vojnu v Kosove podarilo vďaka internetu udržať vysielanie Rádia B92 v éteri, aj keď často spôsobom, ktorý nemal s bežným vysielaním už nič spoločné. Vďaka súhre technológií a podpore zahraničia poslúžil internet ako médium, cez ktoré boli informácie odosielané von z krajiny, aby sa mohli cestou rebroadcastingu dostať naspäť cez satelit na lokálne vysielače a bežné rozhlasové vysielanie. Zároveň internet fungoval aj ako nástroj vzdelávania, ktorý umožnil neobmedzený prístup k nielen zahraničným informačným zdrojom pre širokú verejnosť, a takto dokázal prekonať vládnu informačnú blokádu a propagandu.

7.5 Estónsko

Estónsko je krajinou, ktorá hľadala možnosť ako dobehnúť krajiny Západnej Európy. Podarilo sa jej to práve vďaka rapídnemu využitiu internetu vo všetkých sférach života. Internet v Estónsku zlepšil možnosti zapojenia obyvateľov do rozhodovacieho procesu a posilnil demokratizačný smer krajiny. V Estónsku žilo 1,4 milióna obyvateľov v roku 1995 a jeden a pol milióna v roku 2000. Počet telefónnych liniek na 1000 obyvateľov vzrástol z 277 v roku 1995 na 363 v roku 2000. Počet osobných počítačov na 1000 osôb bol v roku 2000 na úrovni 152,9 počítača, údaje pre rok 1995 chýbajú. Počet internetových používateľov bol v roku 1995 40000, pričom zaznamenal prudký skok do roku 2000 na úroveň 391600 používateľov. To tvorí 26,11% penetráciu internetu v krajine.

Prvé počítačové centrá vznikajú v Estónsku v šesťdesiatych rokoch, prvé experimentálne pripojenie k sieti FidoNet bolo uskutočnené v roku 1990 z Tallinnskej technickej univerzity do Helsínk. V auguste 1990 bolo vytvorené spojenie UUCP medzi spomínanou univerzitou a Helsinskou technickou univerzitou. V tomto čase išli všetky telefónne hovory cez Moskvu, pričom hrozil zásah telekomunikácií, ktoré sa vyhrážali zvýšením cien za dátové spojenie. (Abbate, 2000) Prvé naozajstné internetové spojenie vzniklo až v roku 1992 na Univerzite v Tartu a spojilo Estónsko so Švédskom. V ďalšej fáze získala Tallinnská technická univerzita financovanie od Švédskej akadémie vied a Nadácie Georgea Sorosa, čím vznikli dve 64 KBps satelitné linky - jedna medzi Tallinnom a Kráľovským inštitútom technológie v Štokholme a druhá medzi Inštitútom kybernetiky v Tartu vedúca do Helsiniek. Prvý estónsky web server bol pripojený na internet v roku 1993. V tomto roku zároveň Tallinnská pedagogická univerzita ponúkla prístup na internete verejnosti. A v roku 1995 vytvorila prvý kurz diaľkového vzdelávania. Počiatočným problémom bola jazyková bariéra, ako uvádza Janet Abbate, avšak tá bola neskôr odstránená preložením niektorých manuálov do estónčiny. (Abbate, 2000) Doležitým faktorom rýchleho rozvoja internetu v Estónsku bola neexistujúca stará infraštruktúra, ktorá by tvorila bariéru internetu.

Estónsko tvorí jednu z najprogresívnejších krajín na svete, čo sa týka oblasti informačných technológií. Môže to znieť čudne, že medzi najprogresívnejšie krajina sa zaradil štát ležiaci v bývalom Sovietskom zväze, avšak v Estónsku sa dá naozaj väčšina bežných úradných záležitostí vybaviť dnes cez internet. Čo motivovalo estónsku vládu investovať do informačných technológií, vysvetľuje Ivar Tallo, ktorý pôsobil v estónskom parlamente ako poslanec zaoberajúci sa informatizáciou spoločnosti: „Začiatkom deväťdesiatych rokov sme všetci chápali, že musíme niečo urobiť - rýchlo dobehnúť zameškané, akoby preskočiť v čase o krok dopredu. Od roku 1993 či 1994 sa vytvoril všeobecný konsenzus, že tým 'niečím', čo nám prinesie úžitok, by mohli byť informačné technológie. A naše očakávania sa skutočne naplnili.“ (Tallo in Bella, 2002)

7.5.1 Projekt TOM (http://TOM.riik.ee)

Cieľom stránok e-government portálu TOM[14] je zvýšiť zapojenie sa obyvateľov do celého legislatívneho procesu a procesu rozhodovania. Jednotliví užívatelia môžu po jednoduchej registrácii vyžadujúcej iba meno, priezvisko a email posielať na stránku svoje myšlienky, nápady, návrhy a komentáre ohľadne zákonov, ktoré sa nachádzajú vo fáze návrhu. Tieto návrhy zákonov môžu byť na stránkach vytvorené samotnými užívateľmi alebo jednotlivými ministerstvami. Myšlienky, ktoré si nájdu podporu medzi užívateľmi sú posielané rezolúciou estónskeho premiéra prináležiacemu ministerstvu, aby boli spracované a neskôr vykonané. Ostatní návštevníci portálu môžu minimálne pozorovať jednotlivé návrhy, v prípade záujmu sa prihlásiť (po registrácii) a poslať svoje komentáre k návrhom zákonov. Tento projekt bol ocenený cenou Európskej komisie.

TOM sa snaží o väčšie zapojenie verejnosti do procesu tvorby zákonov, pričom je to ukážka priamej demokracie cez internet v praxi. Všetci obyvatelia Estónska môžu prispievať či už vo forme návrhov a komentárov k jednotlivým textom návrhov alebo priamo vytvoriť návrh zákona. Mimovládne organizácie môžu v tomto procese tiež zohrať svoju úlohu, keďže majú ľudské a materiálne zdroje na zabezpečenie celého procesu návrhu zákona. Tento svoj návrh môžu prezentovať neskôr na portáli. Ak by ich návrh získal dostatočnú podporu verejnosti a užívatelia zaňho hlasovali, estónsky predseda vlády je povinný postúpiť návrh ministerstvu, do ktorého oblasti spadá. Toto ministerstvo sa zákonom alebo inými návrhmi musí zaoberať, upraviť ich do konečnej podoby, prípadne ak je zákon vo finálnej forme, iba ho predložiť parlamentu na schválenie. Je otázne, či by sa projekt dal zneužiť na presadzovanie určitých návrhov zákonov, a tak dospieť až k tyranii väčšiny, avšak stále existuje zábezpeka v podobe parlamentu, ktorý je posledným článkom v reťazci schvaľovania. Zároveň je výraznou devízou projektu práve jeho transparentnosť, čo sa týka celého „putovania“ myšlienky alebo návrhu zákona.

Zároveň je dôležitým prínosom zapojenie obyvateľov žijúcich na vidieku a mladých ľudí, u ktorých je najviditeľnejší pokles záujmu o veci verejné. Poradca premiéra pre informačné technológie a estónsky internetový guru Linnar Viik k tomu povedal: „Čo sa týka štruktúry používateľov internetu, aktuálna penetrácia internetu je niečo viac ako 35 percent populácie a vôbec nie iba mestskej. Skôr by sme povedali, že Tallinn, ktorý zahŕňa tretinu populácie, vôbec nemá najvyššiu hustotu používateľov internetu v krajine. [...] Keď sa pozrieme na populáciu v Estónsku vo vekovej skupine od 19 do 35 rokov, vidíme, že 85 percent týchto ľudí používa internet takmer denne. A ich preferovaným kanálom na vybavovanie záležitostí s verejnou správou a vládou je online komunikácia. Keď sa pozrieme do budúcnosti o 20 rokov, vidíme, že táto skupina, ktorú môžeme dnes opísať ako menšinu, bude tvoriť, povedal by som, stred gravitácie spoločnosti.“ (Viik in Brantsen, 2001)

7.5.2 Projekt „Formuláre na internete“

Tento projekt bol vytvorený v roku 1998 mimovládnymi organizáciami s podporou projektu PHARE a v spolupráci so úradom vlády. Neskôr bol spojený s Estónskym web centrom, ktoré existuje ako ďalší z vládnych e-government portálov. Tento webový portál ponúka, ako už hovorí jeho názov, formuláre dostupné na internete. Obsahuje všetky formuláre (dokumenty) potrebné na komunikáciu so štátnou správou, pričom formuláre sa na webe nachádzajú vo rozšírenom a využívanom PDF formáte. Časť formulárov je možné vyplniť dokonca online, ich počet je vyšší ako 110 tlačív. Zvyšných vyše 230 formulárov si môže občan vyplniť na počítači a vytlačiť na tlačiarni, pričom ich je potrebné zaslať buď elektronickou alebo klasickou poštou danému úradu, ktorý formuláre spracuje. Takáto služba nielen šetrí čas občanom, ale aj štátnej administratíve, keďže špeciálny software dokáže údaje z formulárov ľahko získať a pripraviť ich na ďalšie spracovanie, prípadne okamžite po kontrole úradníkom spracovať. Kompletné online odosielanie cez portál zatiaľ nefunguje kvôli nedostatočnému zabezpečeniu, avšak sprístupnenie takéhoto spracovania sa pripravuje hneď po realizácii projektu e-kodanik (e-občan), ktorý zavádza identifikačnú kartu so zabudovaným čipom.

Formuláre na internete je vynikajúci projekt, ktorý opäť umožňuje oveľa flexibilnejšie vybavenie všetkých potrebných záležitostí súvisiacich so službami štátu občanom. Projekt nie je len praktickou pomôckou pre všetkých obyvateľov, avšak jednoznačne zabraňuje možnosti korupcie. Občan a užívateľ sa iba prihlási z pohodlia svojho domova na webstránky projektu, kde si pomocou vyhľadávania alebo postupnej navigácie nájde vyžadovaný formulár, v čom mu pomáha aj podrobný manuál ku všetkým dokumentom. Možnosť korupcie je eliminovaná aj takmer automatickým spracovaním, keď bude formulár v elektronickej forme iba skontrolovaný povereným úradníkom a počítače ho automaticky zaarchivujú a zabezpečia jeho spracovanie. Môže sa jednať o akúkoľvek zmenu údajov (miesto pobytu, zmena priezviska atď.), žiadosť (vydanie pasu, vydanie potvrdenia a podobne) alebo iné požiadavky. Zároveň vďaka elektronickému spracovaniu je možné zabezpečiť zaslanie vybavenej žiadosti späť priamo emailom, keď si ju občan iba vytlačí na svojej tlačiarni v pohodlí domova. Každá žiadosť bude opatrená elektronickým podpisom daného úradu, ktorý si bude môcť overiť každý jednotlivec alebo inštitúcia prezerajúca dokument priamo na internete. Jedná sa teda o akýsi centrálny register vybavených žiadostí, ktorých overenie je prístupné na internete v reálnom čase. Okrem eliminovania korupcie prinášajú Formuláre na internete aj urýchlenie vybavenia všetkých žiadostí a zároveň šetria prácu obom účastníkom procesu (žiadateľovi aj úradu vydávajúcemu potvrdenia). V neposlednom rade prináša možnosť výraznej úspory financií, keďže výrazná časť práce je spracovaná v zastúpení počítačov a bude možné prepustiť prebytočných úradníkov.

7.5.3 Online služby katastrálneho úradu

Ďalším projektom z radu e-government je portál katastra obcí, ktorý obsahuje kompletné databázy všetkých pozemkov online. Postupne sa do databáz pridáva aj existujúca zástavba a infraštruktúra (cesty, budovy atď.). Verejné služby online katastra sa rozdeľujú na priame a nepriame. Nepriame služby sú prístupné pre celú verejnosť a prístup je zdarma. Priame služby sú zamerané na konkrétne skupiny užívateľov (zememerači, poradcovia miestnych správnych orgánov a podobne). Prístup k týmto službám je obmedzený a od užívateľov sa vyžaduje prístupové meno a heslo. Prístup do online katastra umožňuje rýchle vyhľadávanie informácií podľa mena osoby, adresy alebo katastrálnej zložky. Toto vyhľadávanie je dostupné aj cez mobilné telefóny pracujúce na báze protokolu WAP. Stránky zároveň poskytujú kompletnú mapu Estónska v rôznych mierkach a prevedeniach. Zároveň môžu tieto mapy využívať ostatné vládne portály a začleniť ich do svojich aplikácií.

Služba umožňuje časovo neobmedzený prístup do katastra obcí, keď sa nevyžaduje žiadny formulár a iba niektoré služby sú spoplatnené. Projekt opäť šetrí čas a peniaze daňových poplatníkov, aj keď vo fáze výstavby systému je finančne náročný. Časom budú môcť byť všetky žiadosti o zápis do alebo vymazanie z katastra obcí vybavené online, čo opäť prispeje k eliminácii korupcii aj na týchto úradoch. Zároveň sa výrazne skráti čas potrebný na prevedenie takéhoto úkonu k spokojnosti zainteresovaných strán.

Všetky spomenuté projekty sú veľkým prínosom nielen pre participatívnu demokraciu, ale aj rýchlejšie a flexibilnejšie poskytovanie štátnych služieb občanovi. Problémom by ale mohol byť práve obmedzenie vychádzajúce zo samotného princípu týchto portálov - mať potrebné počítačové vybavenie spolu s prístupom na internet. Keďže ekonomická situácia spoločnosti nie je rovnaká, hrozilo by potenciálne odstavenie chudobnejšej časti spoločnosti na vedľajšiu koľaj. Vznikol by presne stav, pred ktorým varujú viacerí renomovaní odborníci na internet - informačná elita alebo to, čo rozumejú pod pojmom digitálne rozdelenie („digital divide“). Toto rozdelenie sa tiež nazýva rozdelením na tých, čo majú („haves“) a tých, čo nemajú („have-nots“). Prípadný vznik takéhoto rozdelenia by bol nielen problémom pre vznikajúcu online demokraciu, ale aj pre demokraciu ako celok, keď sa väčšina možností ovplyvnenia politiky štátu realizuje práve na internete.

Estónska vláda ale myslela aj na tento problém, a preto bolo realizovaných niekoľko projektov, ktoré majú poskytovať zabezpečiť prístup k internetu pre širokú verejnosť.

7.5.4 Verejné internetové prístupové body

V Estónsku existuje sieť knižníc, ktoré rovnomerne pokrývajú všetky časti Estónska. Za verejné knižnice zodpovedá Ministerstvo kultúry, ktoré ich financuje. Dôležitosť knižníc stúpa hlavne v prípadoch, keď sú ostatné komerčné služby v malých mestách a dedinách zatvárané alebo zjednocované do väčších miest, kde obsluhujú danú oblasť. Zákon o verejných informáciách ustanovil verejné knižnice ako miesta, kde každý občan má voľný prístup k verejným informáciám alebo iným informáciám. Zároveň je personál knižníc vyškolený tak, aby poskytoval pomoc verejnosti pri práci s počítačmi a internetom. V roku 2001 mala tretina verejných knižníc pevný prístup k internetu a v niektorých ďalších existovali štandardné možnosti pripojenia sa na internet. (Odrats, 2001) V rámci širšej internetizácie prebieha vybavovanie knižníc novými počítačmi, v rámci tohto projektu boli knižnice vybavené aspoň jedným počítačom s tlačiarňou. Náklady na pevné pripojenie pokrývajú miestna samospráva a prístup pre občanov je zadarmo. V auguste 2001 existovalo takmer 360 verejných internetových prístupových bodov, pričom boli vybavené 920 počítačmi. Na milión obyvateľov tak pripadalo 264 prístupových bodov a medziročný nárast bol dvojnásobný.

7.5.5 Program Skok tigra

V roku 1997 sa estónska vláda rozhodla reformovať školský systém, ktorý trpel finančným nedostatkom, keďže od vyhlásenia nezávislosti podliehal miestnym samosprávam, ktoré mali nedostatok peňazí. Program reformy mal byť vedený Ministerstvom vzdelávania a využíval by kombináciu vládneho a súkromného financovania, čím by zabezpečil investície do počítačového vybavenia na školách. Meno Skok tigra dostal program v narážke na ázijských tigrov a ich rýchlo rastúce ekonomiky. Podľa vlády sa malo ďalším tigrom stať práve Estónsko.

Základným cieľom projektu bolo pripojenie každej školy v Estónsku na internet, čo sa podarilo uskutočniť. Kým v ostatných post-komunistických krajinách vrátane Slovenska vlády na čele s premiérmi často iba rozprávali o takomto zámere, v Estónsku ho zatiaľ realizovali. Dnes je na internet pripojených okolo 720 základných škôl, ktoré zahŕňajú aj 100 škôl slúžiacich ruskej menšine. (Abbate, 2000) Program Skok tigra zabezpečil aj školenia učiteľov v počítačovej gramotnosti a jeho súčasťou bol vznik špeciálnych softwareových balíkov pre rôzne predmety (matematika, biológia, fyzika), ktoré slúžia ako súčasť vyučovacieho procesu. Ďalšia generácia Estóncov bude nielen stopercentne gramotná ale aj stopercentne počítačovo gramotná. Zároveň program Skok tigra pomohol spopularizovať internet vo vnímaní verejnosti.

Dočasným problémom na niektorých školách je pomalé spojenie často uskutočňované cez telefónne linky. Miestne samosprávy zas finančne zaťažuje cena internetového pripojenia, keďže telekomunikácie mali v Estónsku monopol na telekomunikačné služby. Avšak do konca roka 2001 bol monopol zrušený, čo umožnilo zabezpečiť pevné pripojenia na internet za nízke ceny.

Estónsko je krajina s modernou infraštruktúrou, čo vytvára výborné predpoklady pre rozvoj internetu. Zároveň ťažké investície do vzdelania a informačných technológií od začiatku deväťdesiatych rokov umožnili Estónsku dokonca predbehnúť štáty v Západnej Európe v tejto oblasti. Dnes je v Estónsku väčšina služieb štátnej správy a miestnych samospráv dostupná na internete, čím sa výrazne znížili čakacie doby na úradoch a zároveň eliminovala možnosť vzniku korupcie. Používaniu internetu pomohli aj projekty na vytvorenie verejných internetových prístupových bodov, ktoré sú poskytované záujemcom zadarmo po celej krajine. Týmto projektom sa zároveň Estónsku podarilo vyhnúť problému dostupnosti internetu pre sociálne slabšie vrstvy spoločnosti. V najbližšej dobe sa po kompletnom zavedení čipových identifikačných kariet plánujú aj online voľby, čo môže zvýšiť participáciu obyvateľstva a zapojiť hlavne mladých ľudí do procesu slobodného rozhodovania vo voľbách, ktoré tvoria základ demokracie. Ako uzavrel Estónec Allan, s ktorým som si vymenil niekoľko emailov: „Chcem robiť všetko odtiaľto, z môjho domu. Dokonca ma hnevalo, že musím vyjsť z domu na voľby. Prečo?! Bolo to hlúpe. Takže vnímam internet skôr z čisto praktického hľadiska.“ (Hmelnitski, 2003)

7.6 Japonsko

Japonsko zažilo rýchlu demokratizáciu po druhej svetovej vojne, avšak stále pretrvávajú tradičné hodnoty, ktoré bránia ďalšiemu priblíženiu k ideálu demokracie. Problémom je hlavne prepojenie médií s politikou a priemyslom, ako aj tradícia nevyjadrovať osobné názory na verejnosti. Internet je prostriedkom, ktorý môže napomôcť nezávislej investigatívnej žurnalistike a zároveň obyvateľom umožňuje oslobodiť sa spod tradičnej autority a (aj anonymne) vyjadriť názor. Populácia Japonska sa pohybovala v roku 1995 na úrovni 125,4 miliónov obyvateľov a v roku 2000 127,1 miliónov ľudí. V Japonsku bol počet telefónnych liniek na 1000 ľudí v roku 1995 496, v roku 2000 už 586. Počet osobných počítačov na 1000 ľudí vzrástol z 120,3 v roku 1995 na 315,6 v roku 2000. Počet používateľov internetu tvoril v roku 1995 2 milióny a v roku 2000 sa zvýšil až na 47,08 miliónov používateľov. Penetrácia internetu teda tvorila 37,04%. (World Bank: ICT at a glance: Japan)

História internetu v Japonsku začína v sedemdesiatych rokoch niekoľko rokov po spustení ARPAnetu (predchodcu dnešného internetu) v USA. Prvé experimenty prebiehali na báze miestnych počítačových sietí v rámci univerzít, keďže vládne nariadenie neumožňovalo používať telefónne linky na iný účel ako telefónnu komunikáciu. Prvá experimentálna sieť bola JUNET[15] a jej spustenie sa datuje do roku 1984. Jej účastníkmi boli tri japonské univerzity (dve z Tokya a jedna z Keia). Tento projekt bol vedený Dr. Muraiom a prevádzkovaný na dobrovoľnej báze učiteľmi a študentmi, keďže neobdržal žiadne vládne financovanie.

Hlavný problém v rozvoji internetu v osemdesiatych rokoch v Japonsku bol práve zákaz používania telefónnych liniek na prenos dát a informácií. „Bola to neprekonateľná prekážka, [...] bolo by extrémne drahé a časovo náročné získať povolenie od vlády.“ (Murai in Sagakuchi, 1997) Zmena nastala v apríli 1985 po privatizácii japonských telekomunikácií, keď boli povolené a sprístupnené prvé modemy.

Prvé medzinárodné spojenie bolo nadviazané medzi univerzitou v New Yorku a Tokyjskou univerzitou vedy v rámci siete BITNet v roku 1985 a nasledujúci rok bolo vytvorené spojenie medzi JUNETom a CSNetom. Prvý internetový projekt bol vznik siete WIDE[16] v roku 1987. V roku 1988 boli navzájom prepojené dve tokijské univerzity a postupne boli do tejto siete napojené aj ďalšie univerzity a inštitúcie.

V roku 1993 prišla do Japonska komercionalizácia internetu a americká spoločnosť InterCon Int. KK poskytla prvé komerčné internetové spojenie s USA. Pomalší rozvoj internetu prístupného verejnosti zapríčinilo niekoľko faktorov: kontrola informácií v ranom štádiu, postoje zapojených účastníkov, chýbajúca snaha poskytovateľov služieb a tiež snaha o kontrolu od akademikov, ktorí stáli pri zrode internetu v Japonsku. Zároveň bola telekomunikačná infraštruktúra v Japonsku vysoko regulovaná. (Auckerman in Sagakuchi, 1997) Ďalším problémom bol chýbajúci software na spracovanie a zobrazovanie japonských znakov na internete. Takýto software vznikol v roku 1993 a bol platformovo nezávislý, teda umožňoval fungovanie na akomkoľvek druhu počítačov. Vznik tohto softwaru znamenal prelom v tradičnom poňatí internetu, ktorý bol z veľkej časti anglický. Zároveň umožnil komunikáciu v japonskom jazyku aj cez služby elektronickej pošty a webstránky. Bolo možné priamo zadávať japonské znaky z klávesnice do počítača. Tento fakt viedol k rapídnemu poklesu cien počítačového vybavenia, ktoré sa stalo prístupnejšie pre verejnosť, a tým bola odstránená aj posledná prekážka rozšíreniu internetu.

V Japonsku je vynikajúca technická infraštruktúra a ceny potrebného počítačového vybavenia sú veľmi nízke. Rozvoj internetu je v tejto krajine rapídny, čo dokazuje aj počet ľudí, ktorí používajú internet. Problémom v rokoch deväťdesiatych 20. storočia bol pomalší rast, ktorý bol spôsobený reguláciou trhu pre internetových poskytovateľov a bol urýchlený, keď nastala kompletná deregulácia v roku 1997. Rast bol tiež rapídne zrýchlený v roku 1999, keď japonskí poskytovatelia internetu ponúkli bezdrôtový prístup na internet. Zároveň boli ponúknuté špeciálne zariadenia „all-in-one“ určené na prístup na internet, rovnako boli používané aj mobilné telefóny. (Delamar, 2002) Od tohto momentu nastal rýchly rast počtu pripojení na internet.

Príklad z Japonska hovorí o think-tanku 21st Century Public Policy Institute (21PPI), ktorý sa snaží rozšíriť e-demokraciu do Japonska cez niekoľko bežiacich projektov. Inštitútu ide o posun od „nedemokratickej demokracie“ k participatívnej demokracii. Yuki Ishikawa z 21PPI, tvrdí, že práve ekonomický neúspech môže oslobodiť Japoncov z predmoderných východísk a ponúknuť príležitosť na zmenu svojich životov. Postupne by sa obyvatelia Japonska mali začať venovať životu v občianskej spoločnosti, v komunitách aj mimo práce. Ako východisko vidí liberálnu demokraciu, ktorá ponúka tieto riešenia. Je tu snaha zmeniť tradičné chovanie japonskej spoločnosti, ktorá nekladie dôraz na vyjadrenie osobných názorov, naopak vyzdvihuje spoluprácu a poslušnosť voči autorite: „Americkí učitelia často pozorujú, že japonskí študenti na univerzitách v USA sú omnoho menej ochotní zapájať sa do diskusie v krúžku, ako ich proťajšky z ostatných častí Ázie. Tvrdia, že príčinou nie sú v skutočnosti jazykové zručnosti, ale kultúra.“ (Ishikawa) V rámci inštitútu 21PPI vznikli 3 projekty. Prvý „Projekt e-demokracie“ ponúka online tréning zručností potrebných pre liberálnu demokraciu: „Učenie demokratických zručností, ako napríklad rozprávanie na verejnosti, diskutovanie, organizovanie a vedenie stretnutí, zvládanie nezhôd a snaha o kompromisy.“ (Ishikawa) Na stránkach návštevníci môžu diskutovať o tematických okruhoch stanovených editormi stránok - v súčasnosti ide o japonský zamestnanecký model a systém verejného sociálneho poistenia a starostlivosti. Editori stránok sú odborníci na dané oblasti a zároveň usmerňujú diskusie. Okruh diskutujúcich poníma profesionálov z oblastí ľudských zdrojov, manažmentov firiem a v prípade zamestnaneckého modelu aj odborov. Po niekoľkomesačnej prevádzke fór sa vynára otázka, ako naďalej stimulovať diskusiu. Platí tu totiž tzv. Pravidlo 1% - v priemere iba 1 zo 100 návštevníkov stránok prispieva do diskusie. (Ishikawa)

Ďalším projektom je model online verzie celonárodného denníka Asahi Shimbun, druhých najväčších japonských novín s 8,4 miliónom predplatiteľov. Na stránkach tohto denníka funguje diskusné fórum, ktoré je ale odlišné od projektu e-demokracie. Fórum administruje moderátor, ktorý prezentuje citlivé spoločenské otázky, ku ktorým sa potom vyjadruje skupina pozvaných hostí (napríklad poslanci). Návštevníci môžu zaslať svoje stanovisko k problému emailom ktorémukoľvek hosťovi. Denník teda funguje ako forma komunikácie od mnohých k mnohým: „Webstránky Asahi v súčasnosti fungujú ako nový kanál politickej komunikácie medzi voličmi a politikmi. [..] Inak povedané, fórum nevyčerpáva diskusiu na danú tému zo všetkých uhlov pohľadu. Namiesto toho hostia aj prispievatelia používajú fórum ako nový nástroj politickej komunikácie.“ (Ishikawa)

Posledný projekt je testovaný v prefektúre Mie s počtom obyvateľov 1,86 milióna. Vláda prefektúry s podporou reformného guvernéra sa rozhodla vytvoriť oficiálne elektronické fórum, keďže sa snaží pritiahnuť a viac zapojiť obyvateľov do politického diania. Problémové okruhy, o ktorých sa diskutuje, nevychádzajú od vlády, ale od občanov samých, keďže sú to práve obyvatelia, ktorých sú politickými rozhodnutiami ovplyvnení. Vláda prefektúry považuje tvorbu a prezentáciu názorov za najdôležitejšiu súčasť demokratického procesu, elektronické fóra majú vyjadrovanie názorov občanom uľahčiť. Schopní editori alebo lídri diskusií majú tiež prispieť k tomu, aby boli diskusie atraktívne a zároveň prinášali reálne výsledky. Ishikawa tvrdí: „Či už online fóra môžu priniesť plodnú diskusiu závisí hlavne na kvalite e-editorov. Zručnosti v usmerňovaní názorov a udržiavaní a tvorbe diskusie sú skôr umenie ako veda. Kandidáti [pochádzajú] z univerzít, novín, výskumných centier a oboru práva.“ (Ishikawa)

Častou výčitkou pre japonské médiá je ich nechuť využívať prvky investigatívnej žurnalistiky. Často sa hlavne veľké mainstreamové noviny uspokoja s čakaním, ako sa situácia v danom prípade vyvinie. Takýto prístup volili japonské médiá v prípadoch veľkých škandálov, ktoré otriasli japonskou politickou scénou. Čitatelia môžu nájsť investigatívnu žurnalistiku idúcu do hĺbky iba v časopisoch Sapio alebo The Weekly Post. O škandále týkajúcom sa premiéra krajiny, ktorý mal byť zapojený do podpory rastu cien akcií firmy vlastnenej jeho bratom, písali iba týždenníky Shukan Gendai a The Weekly Post. (Wong a Mak)

Tissue Paper je online diskusné fórum otvorené pre verejnosť a novinárov na vyjadrenie ich názorov na tlač. Prevládajúce príspevky odmietajú prístup niektorých novín, keď sa správajú pasívne a iba preberajú informácie od hovorcov vlády. „Nesnažia sa o žiadnu analýzu. Nikdy nejdú za témou, články prichádzajú z oficiálnych kanálov a nie cez zisťovanie novinami samými. Prehľad a výzva k akcii sú vnímané ako nebezpečné a rozrušujúce - je lepšie ostať na okraji s utlmenými tónmi nesúhlasu a vágnych generalizácií, ako sa každý 'musí snažiť viac'.“ (Wong a Mak)

Vážnym problémom je teda úzke prepojenie médií s vládou, keď sú informácie často iba preberané a chýba im akýkoľvek kritický pohľad samotných žurnalistov. Existuje silný tlak na autocenzúru u samotných reportérov. Podľa Wong a Mak sú novinári neochotní venovať sa korupcii práve z dôvodu blízkosti k ich informačným zdrojom, ktorým sú často lojálni. Lojalita novinárov je často udržiavaná práve vládou, ktorá ich začlení do poradných komisií k rôznym otázkam alebo riaditeľov či šéfredaktorov veľkých médií vyznamená vládnym ocenením. Prestížnou komisiou sa stala Skupina finančného výskumu na Ministerstve financií, kde sa mnohí novinári zaoberajúci sa ekonomikou snažia dostať. Tlak na žurnalistov je tiež vyvíjaný z odboru marketingu novín. Reportéri sú často odraďovaní od pravdivého informovania o prepojeniach s vládou alebo ekonomickej situácii v spoločnostiach, ktoré zadávajú novinám reklamu.

Japonsko dosiahlo podľa odborníkov z 21PPI krízový bod demokracie, v ktorej chýba liberalizmus. Internet nevidia ako spásu, ale nástroj ktorý môže posunu k liberálnej demokracii napomôcť: „V tomto historickom čase internet určite nie je liekom na všetko, ale je silným nástrojom, ktorý umožňuje ľuďom byť komunikatívnejšími. Elektronické fóra nie sú rýchlym riešením, avšak môžu založiť základy pre všeobecnú participáciu v politickom procese.“ (Ishikawa)

Internetu v Japonsku nestojí nič v ceste - existuje dokonalá infraštruktúra, internet je využívaný často cez mobilné zariadenia a počet používateľov stále rastie. Na druhej strane existujú problémy, ktoré súvisia s tradičnou rozložením a hierarchiou spoločnosti. Mentalita a kultúra mnohých Japoncov odrádza od prejavovania svojich vlastných názorov, ktoré sú potrebné pre fungujúcu demokraciu. Tradičné prepojenie novín s vládou a priemyslom je ďalším faktorom, ktorý negatívne vplýva na ďalší rozvoj demokracie v Japonsku. Aj napriek modernosti krajiny ostávajú tradičné prvky silno zakorenené v spoločnosti. Novinári sú tlačení k autocenzúre a je na nich vyvíjaný nátlak, aby sa držali pri povrchu informácií. Zároveň ich lojalita k vlastným zdrojom ženie k pasívnemu preberaniu informácií a bráni možnej investigatívnej žurnalistike. Internet v tom prípade môže zohrať viacero úloh. Môže sa stať fórom, kde verejnosť bude prejavovať svoje názory na rôzne témy, čo sa už deje na stránkach novín alebo špeciálnych webstránkach venovaným diskusiám. Tlak verejnosti na rýchle a presné informovanie môže v ďalšom kroku vyvolať tlak na médiá, ktoré budú musieť aktívne ísť za informáciami a sami ich vyhľadávať. Zároveň takéto fóra môžu urýchliť a posilniť snahu o prejavenie vlastných názorov, v čom môže Japoncom pomôcť práve anonymná stránka internetu, ktorá umožňuje vyjadriť svoj názor bez strachu z možného zahanbenia alebo odmietnutia.

8 Záver

Ako teda vplýva internet na demokratizáciu politických systémov? Aké podmienky musia byť splnené na to, aby internet mohol vôbec pôsobiť ako faktor demokratizácie?

V prípade Kuby sa ukázalo, že pri prevládajúcej nízkej životnej úrovni obyvateľov, existujúcej negramotnosti, zastaralej infraštruktúre a silnej kontrole štátu nad prístupom k internetu (kombinácia reaktívnych a proaktívnych stratégií) internet nepôsobí ako faktor demokratizácie.

Čína ako krajina, ktorá sa na jednej strane snaží aktívne rozširovať informačné technológie a na strane druhej cenzuruje, filtruje a blokuje obsah stránok či emailov, dokázala udržať internet pod kontrolou aj sériou regulácií, ktorým sa podriadili aj zahraničné spoločnosti. Internet má v tejto krajine iba obmedzené možnosti na prienik do života bežných obyvateľov. Je to dané regionálnym rozložením obyvateľstva, urbanizáciou krajiny a samotnými nákladmi na potrebné technické vybavenie. Existujúci tlak zahraničnej komunity je nevýznamný, ak nemá oporu v aspoň niektorých lokálnych médiách. Napriek tomu sa ale dá očakávať postupná strata kontroly nad internetom zo strany čínskej vlády a zvýšenie dôležitosti internetu v procese demokratizácie.

Prípad Zapatistov v Mexiku potvrdil, že internet umožnil hlavne vďaka tlaku zahraničných aktérov a nezávislého denníku v krajine vytvoriť podmienky pre uzavretie prímeria zo strany mexickej vlády a následne vyvolal tlak na demokratizáciu existujúcej formy režimu. Zapatisti využili internet na rozosielanie svojich vyhlásení do zahraničia, kde sa postupne utvorila virtuálna podporná sieť, ktorej členovia ďalej zodpovedali za preklady do angličtiny, či organizáciu obsadení mexických konzulátov. Internet ovplyvňoval demokratizáciu aj vďaka tomu, že mexická vláda sa k nemu stavala pasívne.

Srbské Rádio B92 využívalo internet ako jediný kanál spojenia so svetom a zároveň nástroj pre komunikáciu v rámci krajiny. Úspešne vytvorilo sieť nezávislých pozorovateľov a spravodajcov, ktorí pomocou emailu odosielali aktuálne informácie z regiónov do kancelárie rádia. Odtiaľ boli správy posielané cez internet vo forme audio súborov do centrály BBC v Londýne, odkiaľ putovali cez rádiové vlny späť do miestnych vysielačov. Tak sa nepriamo obyvatelia Srbska dozvedeli o akciách Miloševičovho režimu a aktuálnej situácii v krajine. Podobne, ako v prípade Mexika sa aj Miloševičov režim staval k internetu pasívne, a tým umožnil pôsobenie internetu ako demokratizačného faktoru.

Estónsko aktívne využíva internet pre potreby svojich obyvateľov, pričom im výrazne uľahčuje život pomocou presunutia ťažiska rozhodovania online. Projekt Formulárov na internete umožnil skrátenie čakacích dôb na úradoch a odľahčeniu administratívy, pričom zároveň výrazne znižuje možnosť korupcie pi spracovaní žiadostí a iných úradných dokumentov. Projekt TOM zas vytvoril podmienky pre demokratizáciu a posilnenie rozhodovacieho mechanizmu, keď jednotlivé komentáre k zákonom, či návrhy zákonov môžu podávať všetci občania. Úspešnosť jednotlivých návrhov je daná počtom súhlasov od ostatných registrovaných užívateľov, pričom záverečné slovo má vláda a parlament.

V Japonsku internet vytvoril možnosti na prejav osobných názorov na dianie v krajine, pričom môže byť zaručená anonymita, ak je to vyžiadané užívateľmi. Tradičné previazanie novinárov s politikmi na jednej strane a ekonomické prepojenie médií s priemyslom narúša koncepciu nezávislosti a objektivity žurnalistov. Internet je v tomto prípade ideálnym nástrojom na vymanenie sa z tohto stavu, keď ponúka možnosť publikovať informácie aj vo forme investigatívnej žurnalistiky nezávisle od veľkých médií, pričom náklady pre vstup na trh sú takmer zanedbateľné.

Pre úspešné fungovanie internetu a jeho spolupôsobenie na proces demokratizácie musia byť splnené nasledujúce podmienky:

1. Existujúca infraštruktúra (aj staršia, ale schopná prenosu dát)

Funkčná technická infraštruktúra tvorí základnú podmienku pre fungovanie internetu. V krajine musí existovať minimálne telefónna sieť schopná prenosu dát aj s prípadnými nižšími rýchlosťami prenosu.

2. Cena technológií musí byť prístupná aspoň pre organizácie

Cena technologického vybavenia potrebného na pripojenie k internetu je ďalším základným faktorom. Technické vybavenie musí byť prístupné aspoň pre rôzne inštitúcie, univerzity alebo mimovládne organizácie. Cez ne sa potom môžu k internetu pripojiť aj jednotlivci.

3. Prevládajúca atmosféra demokratizácie/zmeny v spoločnosti

V krajine musí existovať atmosféra demokratizácie, zmeny v spoločnosti. Obyvatelia krajiny musia demokratizáciu sami vyžadovať a snažiť sa aktívne podieľať na tomto procese, či už cez publikovanie nezávislých informácií, kontrolou dodržiavania zákonov (prípad volieb v Srbsku), prípadne inými prostriedkami.

4. Štát nemá pod kontrolou všetky telekomunikácie v krajine (resp. spojenia so svetom)

Rovnako je dôležité, aby telekomunikačná sieť bola aspoň sčasti demonopolizovaná. Ak nie je naplnený tento predpoklad, štátna administratíva minimálne musí tolerovať ostatné prostriedky komunikácie mimo pevnej siete. V takomto prípade môžu existovať nezávislé linky vedúce do zahraničia, ktoré môžu využívať technológiu prenosu dát vzduchom, mobilný prenos, satelitný prenos, prípadne iné technológie.

5. Štát zaujíma skôr pasívny postoj k internetu, aktívny iba v prípade prodemokratickej vlády

Pasívny prístup k internetu je nutný preto, aby internet mohol pôsobiť ako demokratizačný faktor. Ak štát uplatňuje kontrolu nad internetom, sú jednoznačne obmedzené možnosti pre šírenie nezávislých informácií. Aktívne stratégie môže štát uplatňovať iba v prípade prodemokraticky orientovanej krajiny, čo je prípad Estónska. V tomto prípade vláda pomocou internetu aktívne ovplyvňovala proces demokratizácie krajiny.

6. Prístup k internetu nie je výraznejšie limitovaný

Tento bod súvisí s kontrolou štátu nad telekomunikačnou sieťou. V prípade, ak krajina neuplatňuje prísnu kontrolu nad internetom, internet môže pôsobiť ako faktor demokratizácie, pretože automaticky nie je kontrolovaný ani obsah. Prípadné regulačné nariadenia (prípad Číny) alebo priamo kontrola prístupu k internetu (Kuba) sú prekážkou demokratizácie v krajine.

7. Existuje tlak zvonka (medzinárodné organizácie, vlády ostatných štátov)

Dôležitou časťou procesu demokratizácie krajiny sú často aj zahraničné organizácie, či už ako medzivládne telesá, nadnárodné organizácie alebo medzinárodné mimovládne organizácie. Ak existuje tlak zvonka krajiny (prípad obsadenia mexických veľvyslanectiev po celom svete počas útoku na Chiapas), vlády nedemokratických štátov sú viac náchylné ustúpiť, prípadne zmierniť uplatňované stratégie. Tento bod teda skôr tvorí určité posilnenie pre pozíciu internetu ako demokratizačného prvku.

8. Existencia nezávislých prodemokratických médií (aspoň jedno rádio, noviny, televízia)

Príklady Rádia B92 v Srbsku a zároveň denníka La Jornada v Mexiku ukazujú, že nezávislé médiá v nedemokratických krajinách môžu otvárať cestu procesu demokratizácie, pričom často využívajú internet ako formu šírenia informácií aj do iných oblastí ako je ich oblasť pôsobenia. Týmto krokom opäť posilňujú pozíciu internetu ako demokratizačného faktora, pretože sú cez internet šírené nezávislé informácie, ktoré by boli inak prístupné iba menšej časti obyvateľstva.

Na druhej strane internet nepôsobí ako faktor demokratizácie, ak existuje zastaralá infraštruktúra neschopná prenosu dát, vysoká cena technológií, ktoré môžu často tvoriť až niekoľkonásobok priemerného mesačného platu v krajine, v krajine sú aktívne iba roztrúsené disidentské skupiny, štát má pod kontrolou všetky telekomunikácie v krajine a zaujíma aktívny prístup k internetu cez šírenie propagandy, cenzúru, filtrovanie alebo priamu kontrolu prístupu, tlak zvonka neexistuje, prípadne existuje, ale je nevýrazný a všetky médiá sú pod dohľadom štátnej cenzúry.

Internet môže byť skvelým nástrojom zmeny a demokratizácie spoločnosti, avšak zároveň môže slúžiť aj na upevnenie postavenia totalitného režimu. Príklady Kuby a Číny vypovedajú o tom, že napriek obrovskej kontrole, stále existujú možnosti, keď internet môže napomôcť šíreniu informácií a komunikácii disidentských skupín vo vnútri krajiny a smerom do zahraničia. Avšak jednoznačne najlepšie podmienky pre demokratizačné pôsobenie má internet tam, kde existuje všeobecná vôľa prijať demokraciu. V tomto prípade internet môže slúžiť ako fórum na prejavy najrôznejších názorov a umožniť lepšiu participáciu jednotlivcov v politickom procese. Zároveň existujú výrazné možnosti pre internet ako nezávislé médium, keď cena publikovania je takmer nulová a prístupná naozaj každému. Estónsko je krajinou, ktorá využil internet práve na zvýšenie participácie obyvateľov na politickom procese a zároveň zjednodušenie štátnej byrokracie. Pre demokratické krajiny je budúcnosť internetu práve v procese odbúravania štátneho aparátu vytváraného počas 20. storočia, pre nedemokratické krajiny môže internet fungovať ako nástroj nezávislej komunikácie a postupnej zmeny atmosféry v spoločnosti smerom ku demokratizácii.

9 Použitá literatúra

1. Anonym: Roots of the Rebellion, http://www.chiapaslink.ukgateway.net/ch1.html (24.3.2003)

2. Abbate, Janet: The Internet in Estonia, 2000, http://www.wam.umd.edu/~abbate/Estonia/EestiNet/topics/index.html (26.3.2003)

3. Akdeniz, Yaman: Anonymity, Democracy and Cyberspace, Social Research jar 2002, ročník 69, číslo 1

4. Associated Press/USA Today: China Creates Stern Internet, E-mail Rules, 18. január 2002, http://www.usatoday.com/life/cyber/tech/ (6.1.2003)

5. Bella, Tomáš: Estónci: Nech za nás obieha úrady počítač (interview s bývalým poslancom estónskeho parlamentu Ivarom Tallom zodpovedným za informatizáciu spoločnosti), SME - príloha Počítače, 21.11.2002, ročník 4, číslo 45

6. Berners-Lee, Tim: Frequently asked questions by the Press - Tim BL, http://www.w3.org/People/Berners-Lee/FAQ.html (1.5.2002)

7. Boas, Taylor C.: www.cubalibre.cu? The Internet and its Prospects for a Democratic Society in Cuba, http://www.stanford.edu/group/sjir/issues/1.1/www.cubalibre.cu/body.html (30.12.2002)

8. Boas, Taylor C.: The Dictator's Dilemma? The Internet and U.S. Policy toward Cuba, The Washington Quarterly leto 2000, ročník 3, číslo 23

9. Boas, Taylor C. a Kalathil, Shanthi: The Internet and State Control in Authoritarian Regimes: China, Cuba, and the Counterrevolution, Global Policy Program júl 2001, číslo 21, http://www.ceip.org/files/Publications/wp21.asp (2.1.2003)

10. Brantsen, Jeremy: Estonia: Experiment In Direct Democracy Launched Through The Internet, Rádio Slobodná Európa, 27.6.2001, http://www.rferl.org/nca/features/2001/06/27062001112435.asp (26.3.2003)

11. Cleaver, Harry: The Zapatistas and the Electronic Fabric of Struggle, 1998, http://www.eco.utexas.edu/faculty/Cleaver/zaps.html (30.1.2003)

12. Cullen, Richard a Choy, Pinky D. W.: The Internet in China, Columbia Journal of Asian Law 1999, ročník 13, číslo 1, http://www2.austlii.edu.au/~graham/hkitlaw/Choy_and_Cullen.html (11.3.2003)

13. Curry, James, Contreras, Ocar a Kenney, Martin: The Internet and E-commerce Developement in Mexico, BRIE Working Paper 144, 2. január 2002, brie.berkeley.edu/~briewww/pubs/wp/wp144.pdf (11.3.2003)

14. Delamar, Robert F.: Competition and the Development of the Internet in Japan, First Monday júl 2002, ročník 7, číslo 7, http://firstmonday.org/issues/issue7_7/delamar/index.html (11.3.2003)

15. Ferdinand, Peter ed.: The Internet, Democracy and Democratization, Londýn, 2000

16. Ferdinand, Peter: The Internet, Democratisation and the Communications Revolution, 2001, http://www.idea.int/2001_forum/media/mrt_papers/peter_ferdinand.htm (2.1.2003)

17. Hacktivismo: Camera/Shy (Program), verzia 0.2.23.1 Beta (Inaugural Edition), 2002

18. Hill, Kevin A. a Hughes, John E.: Is the Internet an Instrument of Global Democratization?, http://drhill.tripod.com/pdf/demoint.pdf (2.1.2003)

19. Hmelnitski, Allan: Re[3]: allan from tallinn again, súkromný email (15.3.2003)

20. Ishikawa, Yuki: From Undemocratic Democracy to Deliberative Democracy: Internet Democracy in Japan, http://oregonstate.edu/~keithw/ishikawa.htm (6.1.2003)

21. Kalathil, Shanti: Chinese Media and the Information Revolution, Harvard Asia Quarterly zima 2002, http://www.ceip.org/files/publications/kalathil_harvardasia.asp (3.2.2003)

22. Kedzie, Christopher: International Implications For Global Democratization, http://www.rand.org/publications/MR/MR650/mr650.ch6/ch6.html (30.12.2002)

23. Matic, Veran: Authoritarian Society and Information Guerilla: Discovering the Values of Civil Society with the Help of Net (The case of B92), 1999, http://www.nyu.edu/globalbeat/balkan/Matic0299.html (12.3.2003)

24. Odrats, Ivar (ed.): Information technology In Public Administration Of Estonia (Yearbook 2001), 2001, http://www.eik.ee/atp/failid/teglik0algus.pdf (obálka), http://www.eik.ee/atp/failid/teglik1osa.pdf (prvá časť) a http://www.eik.ee/atp/failid/teglik2osa00.pdf (druhá časť) (26.3.2003)

25. Pantic, Drazen: Internet in Serbia: From Dark Side of the Moon to the Internet Revolution, First Monday apríl 1997, ročník 2, číslo 4, http://www.firstmonday.dk/issues/issue2_4/pantic/ (6.1.2003)

26. Peters, Robert: China, Democracy and the Internet in Information Technology and World Politics, 2002, http://www.potomacinstitute.org/pubs/IT&WorldPolitics_Ch9.pdf (30.1.2003)

27. Poster, Mark: CyberDemocracy: Internet and the Public Sphere, 1995, http://www.humanities.uci.edu/mposter/writings/democ.html (2.1.2003)

28. Prothero, Jerrold D.: The Political Science of the Internet, 1996, http://www.hitl.washington.edu/publications/r-96-2/ (3.2.2003)

29. Reporters Without Borders: Enemies of the Internet: The Internet on probation (11 September 2001 - 11 September 2002), 2002, http://www.rsf.org/IMG/doc-1274.pdf (30.1.2003)

30. Reporters Without Borders: Report on United states: Internet on probation, 2002, http://www.rsf.org/rubrique.php3?id_rubrique=276 (30.1.2003)

31. Ronfeldt, David a Martínez, Armando: A Comment On the Zapatista „Netwar“, 1997, http://www.rand.org/publications/MR/MR880/MR880.ch16.pdf (24.3.2003)

32. Sakaguchi, Eiko: Accessing the Japansese Internet: It's History and Viewing Software, Monash University Library Newsletter, číslo 33, 1997, http://coombs.anu.edu.au/SpecialProj/NLA/EALRGA/newsletters97/970303.Sakaguchi.html (11.3.2003)

33. Sartori, Giovanni: Teória demokracie, Bratislava, 1993

34. SFPA: Internetová demokracia versus parlamentná demokracia: Záznam diskusie s Esther Dyson, Bratislava, 1999

35. Symmes, Patrick: Che is Dead, Wired, ročník 1998, číslo 2, http://hotwired.lycos.com/collections/censorship/6.02_cuba_internet1.html (11.3.2003)

36. Tebela Mexico: Socio-economic Indicators and information related to Telecommunications nad IT, 1999, http://www.tebela.org/mexico/mexio_report.htm (11.3.2003)

37. Valdes, Nelson P. a Rivera, Mario A.: The Political Economy of the Internet in Cuba, 1999, lanic.utexas.edu/la/cb/cuba/asce/cuba9/valdes.pdf (11.3.2003)

38. Vostinic, Predrag: Internet Guerilla at Large, Evropaevm Review zima 2002, ročník 5, číslo 1, http://www.europaeum.org/publications/review/er51.pdf (11.3.2003)

39. Wilson, Scott: Web of Resistance Rises in Cuba, Washington Post, 26.12.2000, http://www.hartford-hwp.com/archives/43b/201.html (11.3.2003)

40. Wong, Michelle a Mak, Vivian: Asia Media Project - Japan, http://jmsc.hku.hk/students/jmscjournal/critical/michellevivian.htm (24.3.2003)

41. World Bank, Developement Data Group: ICT at a glance: China, Cuba, Estonia, Japan, Mexico, Yugoslavia, Fed. Rep., http://www.worldbank.org/data/index740.htm (11.3.2002)

[1] Je zložité zúžiť výber na niekoľko málo krajín, keď ideálnych prípadov by mohlo byť viac. Afriku som zamietol hneď na začiatku hlavne kvôli neexistencii potrebnej infraštruktúry, ako aj nedostatku potrebných informácií o niektorých štátoch.

[2] TCP/IP je skratka pre Transmission Control Protocol a Internet Protocol. Je to základná technológia, ktorá pracuje na pozadí väčšiny prenosov na internete. Existujú tiež špeciálne protokoly pre výmenu elektronickej pošty, súborov a podobne.

[3] Paket zastupuje jeden útržok celku dát, ktoré sú posielané z jedného miesta (napr. server) na druhé (napr. užívateľ).

[4] Server je akýkoľvek počítač pripojený na internet, ktorý poskytuje ostatným užívateľom nejaký druh služby. Služby zahŕňajú vystavenie webstránok, elektronickú poštu, diskusné fóra atď.

[5] Rebroadcasting znamená opätovné odvysielanie skôr prijatých informácií.

[6] Termínom „traffic“ sa označujú všetky pakety, ktoré prejdú danou sieťou. V tomto prípade sa myslí rozhranie sietí danej krajiny a sieťami zvyšku sveta, teda medzi internetom a kompletnou národnou sieťou.

[7] Každý príspevok je posielaný moderátorovi, ktorý ho môže schváliť alebo zamietnuť s uvedeným dôvodu.

[9] Čínska akademická sieť (China Academic Network)

[10] Backbone je sieť, ktorá pokrýva najväčšiu časť trafficu na internete. Je to „chrbtová kosť“ internetu a takéto siete sú technicky najlepšie zabezpečené a majú obrovskú kapacitu. Tvoria jadro internetu, keďže cez nich prechádza najviac dát a informácií. Každá krajina môže mať vlastnú backbone, existujú aj samostatné backbony súkromných spoločností – poskytovateľov internetového pripojenia.

[11] EZLN je španielska skratka pre Zapatistickú armádu národného oslobodenia.

[12] Zapatisti sa pomenovali podľa Emilia Zapatu, ktorý povstal v roku 1911 v štáte Morelos v Mexiku a bojoval za spoločné vlastníctvo zeme pre malých farmárov a za ich autonómiu pri rozhodovaní o vlastných dedinách.

[13] PeaceNet v San Franciscu bol jeden z prvých poskytovateľov internetu na svete, ktorý ponúkol svoje služby verejnosti.

[14] Täna Otsustan Mina (TOM) znamená v estónčine „Dnes rozhodujem ja“.

[15] Japonská univerzitná/unixová sieť (Japanese University/UNIX Network)

[16] Widely Integrated and Distributed Enviroment